Philippi: Nie tabletky, ale pohyb!

BARDEJOV. V meste si ho nemôžeme nevšimnúť. Rodák zo Štôle vo Vysokých Tatrách so svojou výškou 193 cm pripomína končiare našich veľhôr. Stál prvý v rade už na Základnej škole v Bardejovských Kúpeľoch i Dlhej Lúke. Poškuľoval po ihriskách, tréningoch, dobrej partii aj čoraz lepšej osobnej výkonnosti. Od roku 1971 pracoval v riadiacej zložke Bardejovských Kúpeľov, neskôr v Pozemných stavbách a Zdroji. Pracovnú kariéru zakončil ako manažér v súkromnom sektore. Pri volejbale s najvyššou kvalifikáciou rozhodcu.

Naštartoval sa pri tenise

V Bardejovských Kúpeľoch si dnes už 68-ročného vyšportovaného Juraja všimli ako žiaka a príležitosť využil plným dúškom najprv pri tenise. „Vtedy to organizovali Gabriel Augustinský, Jozef Tarcala, MUDr. Slach a Ing. Lustig. Tvorili sme skupinu tenistov, Dušan Kataník, Marián Matej i Marián Valovič. Krajskú súťaž sme hrali až do dorasteneckého veku. Spolu s Dušanom sme sa dvakrát dostali na vyššiu súťaž do Košíc, boli sme v druhej desiatke. Keďže som bol vysoký, mal som rád slnko, tak nechýbal ani volejbal s pacientmi na kúpalisku. Do telocvične som sa prvýkrát dostal v roku 1963, keď nás presťahovali do Bardejova.“

Mladých stále priťahovali najmä lopty a tak Philippi neušiel ani pozornosti futbalového trénera Michala Peteju.„Dostal som sa do brány dorastencov, začal som spolu s Lenártom. No vydržal som len rok, pretože som si vo Veľkých Kapušanoch poranil koleno. Moja púť pokračovala medzi atlétmi, ktorí mi ponúkli skok do výšky. Učiteľom bol Karol Bureš, no aj keď sa mi skok či prekážky páčili, nemal som rýchle nohy.“

Rozhodujúca etapa

V školských súťažiach sa dostal Juraj Philippi k basketbalu a na tréningy ho získal Juraj Nicák. „Hrali už Andráš, Miki Kendra, no chýbala mi základná technika. Ale boli sme výborná partia, Marcinov, Jendrichovský, Rompala, neskôr Vranovský, Pašiak, Delej, Greš. Hra ma chytila, v meste bola športové atmosféra. Ja som sa tam našiel.“ V polovici 60. rokov minulého storočia nebol volejbal v popredí záujmu. No bola tu skupina, ktorá ho držala nad vodou.

„Lenže k volejbalu som sa dostal až na vojne v Trebišove. Bolo to najmä preto, aby sme mali viac voľna, v útvare sme si postavili oddiel a chodili sme po súťažiach v okrese. Boli tam aj skúsení volejbalisti z lepších klubov. To bol pre mňa zlomový moment, volejbalu som sa potom naplno venoval takmer ďalších tridsať rokov. V roku 1971 sme v kúpeľoch založili TJ Slovan a hrali súťažne v kraji. Po skončení aktívnej činností do roku 2001 som rozhodoval zápasy v 1. lige,“ vysvetľuje Philippi.

Podmienky pre všestrannosť

Mestské podnikové súťaže, pionierske ligy, školské olympiády, športové hry. To bolo nespočetné množstvo súťaží, ktoré dávali priestor mladým talentom na rozvoj všestrannej základne pre každé odvetvie. „Dnes to vidím tak, že idú za jedným športom. Pri komerčných podmienkach sú deti tlačené, spolu s rodičmi, do méty vzorov z médií. Rast jedinca len pri rovnakej činnosti nemôže priniesť dobrý konečný výsledok. No my sme ani nehrali a netrénovali za peniaze. Teraz to vidím na senioroch z mojej 1. základnej organizácie Jednoty dôchodcov Slovenska,“ pokračuje bývalý športovec. Hoci sa niektorí v mladosti pohybu nevenovali, dnes sú zaň o to vďačnejší. „Aj keď máme problémy s kolenami a kĺbmi, keď srdiečko funguje, ideme podľa schopností do cieľa. Snažíme sa neliečiť tabletkami, ale aktívnym pohybom.“