Martin Miháľ: Chýbal mi len titul majstra sveta

BARDEJOV. Posledné desaťročie minulého storočia bolo v znamení mnohých športových aktivít najmä v strednej Európe. Tradičná cestná, či dráhová cyklistika na Slovensku, dostala podobu aj v triale. Na špeciálnych bicykloch si to skúšali na prekážkach najmä tí zdatnejší a odvážnejší.

Patril medzi nich, dnes už 46-ročný Bardejovčan Martin Miháľ. Majster Slovenska desať rokov profesionálne hájil skupinu Red Bull. Vyhral jedenásť seriálov z kategórie majstrovstiev sveta, no ani raz sa netešil z profesionálneho titulu šampióna, bol večne druhý.

„Vždy ma lákali hrubé gumy, brzdy a celá kostra, bol to sen malého chlapca.“

Prvý bicykel a otec rozhodli

Kolobežka, bicykel stále patria do základnej výbavy detí. Neskôr prídu plavky, korčule, lyže či lopta. „Ako dieťa si pamätám na prvé krosové bicykle RMX. V meste mali dva kusy, boli len pre prominentov. Lákali ma hrubé gumy, brzdy a celá kostra, bol to sen malého chlapca. Poprerábal som si kadečo a na tom som skúšal. Otec mi pomohol cez Zväzarm k prvému trialovému.

Ako ligový hádzanár mi stále pomáhal, bol to môj osobný tréner do pätnástich rokov. Prvé tréningy boli pri bytovke. Bola obkolesená paletami, Miro Goliáš, Vlado Bilenky, Janko Kmecik, to bola prvá tréningová skupina. Bolo to také v plienkach, ešte neboli bicykle, rozvíjalo sa to.“

Súťažné i profesionálne obdobie

Súťažne začal jazdiť po skončení ZŠ a v sedemnástich už lietal po svete. „Záriečie, Poprad, Púchov, Nízke Tatry, to boli miesta mnohých pretekov. V seriáli majstrovstiev Slovenska ich bolo šestnásť. Dokonca boli aj majstrovstvá kraja, súťažil som aj na okresných pretekoch v Prešove. Neskôr som vybudoval dráhu aj v Bardejove Pri hati i pri Poľnohospodárskom učilišti.“

„A tak začala moja cesta do sveta. Musel som si vyjazdiť postupové miesto v domácej kvalifikácii z prvého, alebo druhého miesta. Postupne z toho vznikol profesionálny šport, do ktorého som sa upísal od roku 1990 do roku 1999. Takými tradičnými usporiadateľmi boli, Česko, Francúzsko, Španielsko, Japonsko, Amerika. Pribudli súťaže aj v exotických oblastiach ako Južná Afrika, Singapur."

„Bol to vlastne balet na bicykli, išiel som do dôchodku."

Po roku 1996 som bol dvakrát druhý, získal som aj dve bronzové umiestnenia,“ spomína Miháľ. „Jedenásť pretekov seriáli som vyhral. Potom sa to rozštiepilo, vznikli dve federácie, išlo to do komercie. To sa stalo v čase, keď som skončil, ako 25-ročný. Bol to vlastne balet na bicykli, išiel som do dôchodku.

Urobil som ale chybu. Mohol som pokračovať v kariére, začalo to byť moderné, šou a rôzne exhibície. Dokonca som v mestskej športovej hale vytvoril svetový rekord v skoku cez 28 ľudí. V cyklotrialovej federácii je dodnes takto vedený, ako platný. Najmä Španieli mi to dlho nevedeli odpustiť, že som prekonal takúto živú prekážku,“ pochválil sa Miháľ.

Z bicykla na motorku

„Aj motorka bol od mala môj sen. Jazdil som štyri sezóny. Aj tu som všetko povyhrával. Dnes sú takéto súťaže vo svete veľmi populárne a dobre platené. U nás je v popredí v tomto čase len cyklo. Moto je už motoristický šport a točia sa tam obrovské peniaze. Je to veľmi náročný šport, vydržať v ňom sa dlho nedá. No nie je to extrémny šport, ja osobne som mal len zopár zranení.“

Keby som chcel v svojom veku zahrať hokej, alebo futbal, tak to bez problémov zvládnem, kondíciu mám. Veď stále bicyklujem a pravidelne hrám hokej. No zvládnuť v ceste kameň vysoký dva metre, to je aj pre mladých ťažké. Z celého obdobia som si do života odniesol sebadisciplínu. Bral som to veľmi vážne, môj program bol zadefinovaný na hodiny. Zostalo mi to, aj dnes mám život naplánovaný,“ vrátil sa k dvom kolesám Miháľ.

Pohybové aktivity v ústraní

„Školská telovýchova a školský šport stratili postavenie v hierarchii výchovných hodnôt, z roka na rok narastajú problémy, nielen zdravotné, no aj spoločenské. „Ja som z toho úplne zhrozený, dnešná situácia je alarmujúca pre zdravie. Mám dve deti, jeden je siedmak, dcéra chodí do škôlky.

Za tým, ako málo sa dnes pre deti robí, je škola,“ myslí si bývalý cyklotrialista. „My sme mali krúžky, činnosti, boli sme vedení k pohybu. Akurát chlapec chodí k Saleziánom na Vinbarg. Je to inštitúcia, ktorá sa tomu venuje. Pamätám si na môjho učiteľa Telesnej výchovy, nebohého Milana Vančišina, vtedy všetci cvičili.

Dnes je to skôr o tom, ako sedieť na lavičke a zdravotné problémy s chrbticou nech rieši lekár. Dôležitú úlohu musia mať aj rodičia, je tu aj spoločenský nedostatok.“

Miháľ versus Sagan

Len ťažko môžeme zrovnávať dosiahnuté športové výsledky, či popularitu oboch mužov na bicykloch. Martin Miháľ sa nedočkal titulu majstra sveta, no o súčasnom šampiónovi na dráhe len ťažko hľadal slová.

„Je to fenomén, to nie je pomaly ani meno, ale mýtus. Jeho obrovskou výhodou je, že je mediálne známy, populárny a dobre platený. Myslím si, že má pozitívny vplyv na spoločnosť, priťahuje deti a mládež. Ja som mal smolu, že som sa narodil v Bardejove. Je to veľký hendikep pre talent.

Tu sú obmedzené podmienky i peniaze. Do vrcholového športu prerazil len ten, kto odišiel do väčšieho klubu, do zahraničia.“