Zúfalé príbehy krčmárov trhajú srdce. Nemáme už z čoho žiť! Sme krajina hladu a chudoby
Tieto riadky sa čítajú naozaj ťažko - nemáme z čoho žiť, prepúšťame ľudí, nevieme, čo s nami bude, štát nám nepomáha. Majitelia gastroprevádzok už sú na kolenách a otvorene o tom hovoria.
Iniciatíva Zachráňme gastro poskytla redakcii Dnes24 príbehy niekoľkých majiteľov reštaurácií a kaviarní, ktorí v čase pandémie koronavírusu nemôžu mať otvorené. Všetci dúfajú, že medializácia ich živorenia pomôže niečo zmeniť a oni snáď prežijú.
Všetko je v troskách
Kolibu Jasná v Nízkych Tatrách založili dvaja bratia, ktorí sa vrátili zo zahraničia a rozhodli sa podnikať. Dokonca predali svoje autá, zobrali všetky úspory a vrhli sa do gastro biznisu. Darilo sa im, dokonca získali tri hviezdy od známeho šéfkuchára Zdeňka Pohlreicha.
„Až prišla sezóna 2020, kedy nám odstrihli cca 50 dní zimnej sezóny, čo bola prvá rana. Letom sme sa ako-tak predrali, ale potom prišiel z bratislavského Kremľu prvý jesenný mráz…. ktorý trvá dodnes," píše majiteľ Pavol Iglo.
Dodáva, že sa stále snažia uživiť svojich päť zamestnancov a deväť brigádnikov, ktorí majú rodiny. Je to však mimoriadne ťažké.
„Do marca 2020 sme boli zdravý podnik v celku bez dlhov. K decembru naše dlhy predstavujú cca 25 000 eur,“ uvádza P. Iglo.
Koliba žiadala už dvakrát o štátnu pomoc, ale žiadnu ešte nedostala. Rovnako sa vyjadruje väčšina podnikateľov. „Do dnešného dňa sme nedostali za druhú vlnu pandémie ani jediný cent,“ uvádza majiteľka Café Maestro Pizzeria.
Keď majiteľ zametá
Majiteľ Spirit restaurant v Nových Zámkoch sedí po večeroch sám v opustenej reštaurácii a premýšľa. Rezignovane hovorí, že stratil záujem o čokoľvek, je totálne vyčerpaný a prehodnocuje svoj život.
„Bolo nás viac ako trinásť, ostali sme štyria, z toho jeden len zaskakuje,“ rozpráva zúfalý majiteľ. Robí, čo môže, aby prevádzka ešte ako-tak fungovala.
„Ja ako majiteľ keď treba robím rozvoz, zdvíham telefón, nakúpim, ak viem pomôžem kuchárovi či pozametám, alebo umyjem riad.“
Tvrdí, že je len jednoduchý človek, právne a ekonomicky negramotný, ale kladie si otázky v súvislosti s prísnymi opatreniami. Nenachádza však logické odpovede, prečo musí byť jeho podnik tak drasticky obmedzený.
„Povedzte mi, prosím, niekto, ako sa môžu vo veľkých závodoch stravovať desiatky ak nie stovky zamestnancov? Ach áno, iste ich testujú každý deň, však?“
Tvrdí, že jeho situácia je veľmi zlá a od štátu dostáva nulovú pomoc. „To, čo ponúkajú, je výsmech a urážka, opatrenia nemajú hlavu ani pätu, je tu chaos a nezmyselné obmedzenia. HANBA, Slovensku obrovská hanba!“
Hlad a chudoba
Ján Paľo už pracuje vo svojej reštaurácii sám. „Zamestnanca si už nemôžem dovoliť,“ približuje. Prevádzku musel obmedziť len na víkend na terase. Ale v zimných mesiacoch je ľudí čoraz menej.
„Na finančnú pomoc od štátu nemám žiadny nárok lebo som aj zamestnaný… Čo je jediná vec, ktorá drží moju prevádzku pri živote.“
Jaroslava Frigová vlastní maličkú krčmu v dedine pri Košiciach. Počas prvej vlny musela úplne zavrieť, ale zato poctivo platila odvody z vlastných úspor vo výške 500 – 600 eur mesačne.
„Som hlúpa, že som si chcela dopriať dôchodok, ktorého sa asi ani nedožijem… Nájom mi v plnej výške neodpustili.“
Keď pani Frigová tušila, že že situácia sa nezlepší, zamestnala sa aspoň na polovičný úväzok. Tým však prišla o nárok na pomoc od štátu ako podnikateľka.
„Takže pánovi premiérovi aj všetkým dookola ďakujem, že aj tú chuť, ktorú som ako mladý podnikateľ mala, mi zobral… Každým dňom uvažujem, či vôbec zostať na Slovensku a ak áno, čo čaká moje dieťa v budúcnosti v tejto krajine hladu a chudoby,“ dodáva J. Frigová.
Ilustračné foto