SAMA zdolala Cestu hrdinov SNP: Žaneta pochopila význam ponožiek v sandáloch, FOTO

Zdroj: archív Žaneta Mrvová

Cesta hrdinov SNP je najdlhšou turistickou magistrálou naprieč Slovenskom a vysneným bodom nejedného milovníka túr či lovca zážitkov. Tento približne 765-kilometrový úsek ponúka okrem rozmanitej prírody a návratu do histórie aj nazretie „do samého seba“. Zoznámite sa totiž so situáciami, ktoré v bežnom živote takmer nikdy nezažijete.

Zvíťazilo vzrušenie

Žaneta Mrvová sa len nedávno vrátila z tejto dobrodružnej cesty. Učiteľka zo západného Slovenska je príkladom toho, že napriek ťažkostiam a neveľkým skúsenostiam dokáže človek takmer nemožné. Ako?

Žanetina cesta začala 4. júla na Dukle a skončila 6. augusta na Devíne, no ako sama priznala, stále je v myšlienkach na ceste. Zdolať Cestu hrdinov SNP jej trvalo 34 dní, pričom dva z nich ohodnotila ako „zero days“.

Slovenka sa však od začiatku musela pasovať s nečakanými problémami. „Hneď v prvých minútach kráčania, od prvej značky, začalo výdatne pršať a pokazili sa mi turistické paličky, no u mňa zvíťazilo vzrušenie z dobrodružstva nad všetkými obavami z ďalších prekážok. Keby som v tých chvíľach tušila, čo všetko ma čaká, možno by som ešte v ten deň nasadla na autobus domov,“ povedala pre Dnes24.sk.

Článok pokračuje pod fotografiou.

Prvá noc v lese

Napriek tomu, že sa vybrala sama, prvú noc neprespala v útulni, ale v lesoparku pred Svidníkom. „Väčšina „SNP-čkarov“ to v prvý deň ťahá do útulne na Čiernej hore. Nechcela som to hneď na úvod prepáliť so silami,“ vysvetlila.

No veľmi si neoddýchla. „Spala som teda hneď v prvú noc sama v lese a takmer vôbec som nezažmúrila oka, každú chvíľu ma budili rôzne zvuky. Stan som počas pochodu stavala ešte asi 7-krát, po tomto zážitku som už zväčša uprednostňovala útulne,“ spomína.

Ak sa na takúto trasu chystáte alebo ju zvažujete, zbystrite pozornosť! „Miesto v útulniach nie je možné rezervovať, výnimkou je asi len Andrejcová v Nízkych Tatrách. No mala som šťastie a väčšinou sa mi miesto ušlo. Niekoľkokrát som využila služby penziónov a horských chát, toľko dní bez sprchy by som psychicky nezvládla. Tie bolo potrebné rezervovať dopredu,“ varovala.

Spala tiež pod turistickým prístreškom na stole, v rozhľadni, na terase chaty, u kamarátov a u pohostinných „trail angelov“.

Článok pokračuje pod fotografiou.

Výnimočné kvôli ľuďom

Napriek tomu, že mnohé lokality sú vábivé, sú to práve ľudia, ktorí ich dokážu ešte pozdvihnúť. „Mnoho miest bolo pre mňa výnimočných a pamätných, väčšinou skôr kvôli ľuďom, ktorých som na tých miestach mala možnosť stretnúť a spoznať, “ prekvapila.

Najväčší dojem však na ňu urobil hrebeň Nízkych Tatier. „Výstup na Kráľovu hoľu bol podľa očakávaní zničujúci a na vrchole sa mi odvďačil hmlou ako mlieko. Potom sa mi však otvorili uchvacujúce výhľady a ja som bola doslova očarená,“ povedala.

Na takejto ceste je človek zároveň sám aj v spoločnosti. V Nízkych Tatrách stretla najviac „SNP-čkarov“ a na Volovských vrchoch bola naopak takmer stále sama. Mladá turistka tam skoro splynula s okolitou divočinou. „Najemotívnejší bol pre mňa pohľad zo Štefánikovej mohyly na moje milované Malé Karpaty, za ktorými ma čakala domovina,“ zhodnotila.

„Nikdy predtým som nebola veľká turistka a mnohé miesta som nemala vôbec prechodené, takže to bola pre mňa do veľkej miery poznávačka nášho krásneho Slovenska,“ povedala nám.

Článok pokračuje pod fotografiou.

Reset hlavy

Chceli sme vedieť, či si odtiaľ odniesla okrem zážitkov a boľavých nôh aj niečo iné. „Pre mňa bola Cesta hrdinov SNP resetom hlavy. Pôsobím ako učiteľka na základnej škole a posledné roky poznačené pandémiou boli pre mňa náročné po pracovnej i osobnej stránke, takže mesiac riešiť len to, kde bude voda, čo budem jesť a kde skloním večer hlavu, bolo pre mňa vykúpením z problémov bežného života. Naučila som sa nezaoberať sa tak veľmi malichernosťami, vážiť si prítomnosť a tešiť sa z každého nového dňa, hoc i ťažkého,“ vyznala sa.

„Veľa som sa naučila o sebe a svojich schopnostiach, viem, že toho zvládnem viac, než som si myslela. Keby som nebola v hlave presvedčená o tom, že chcem dôjsť až na Devín, nedala by som to ani s postavou kulturistky,“ myslí si.

Odhodlaná žena nebola predtým nikdy na viacdňovej turistike a neniesla na chrbte záťaž v podobe 12,5-kilového batohu.

Článok pokračuje pod fotografiou.

Medzi bleskom a hromom

Pocitov, že to „zabalí“ mala po ceste viac. „Hneď v tretí deň, keď mi členky opuchli ako balón a nemohla som chodiť. V dňoch, kedy mi v kuse pršalo a ja som nestíhala sušiť veci. V jednu dlhú noc, keď mi pri stane neprestajne krochkali divé svine,“ spomína.

Nastali však aj oveľa nebezpečnejšie situácie. „V jeden deň, keď ma na hrebeni Volovských vrchov chytilo niekoľko búrok za sebou tak, že som nestíhala ani narátať do troch medzi bleskom a hromom, a v priebehu polhodiny som si musela niekoľkokrát čupnúť a modliť sa, aby to radšej udrelo do tej nízkej kosodreviny, ktorá bola okolo mňa. Na druhý deň som sa však vždy zobudila do nového rána s novou nádejou, že to najhoršie je už za mnou,“ hovorí.

Článok pokračuje pod fotografiou.

Cestou medvede

Počas túry mala rešpekt, no zároveň nám prezradila, že sa nemohla báť samoty, ináč by nikdy nevkročila do lesa. „Cestou som niekoľkokrát videla stopy diviačej zveri a medveďov. Vtedy by mi bolo pomohlo, keby som mala parťáka, ktorý by panikáril so mnou,“ vraví dnes už s úsmevom.

„Na druhej strane mi však fakt, že som kráčala zväčša sama, otváral možnosti kontaktov s novými ľuďmi. Každý večer som uverejňovala príspevky o svojej ceste na sociálnych sieťach, takže mnohí moji priatelia a blízki boli so mnou aspoň virtuálne.“ Niektorí s ňou dokonca merali cestu a kráčali tie isté úseky.

Žaneta sa väčšinou orientovala pomocou online máp a pre istotu ich mala aj v tlačenej podobe. „Stávalo sa, že som bola bez signálu, no väčšina trás je veľmi dobre značená, takže som zle odbočila asi len trikrát.“

Článok pokračuje pod fotografiou.

Čo zbaliť?

Podľa jej slov je internet plný zaručených rád a tipov na to, čo si zbaliť a čo zase nechať doma a mnohé si protirečia. „Každý si musí zvážiť sám, čo považuje za nevyhnutné a hodné toho, aby to stále vláčil na chrbte,“ radí učiteľka.

Ako kľúčovú vec označila ruksak s kvalitným chrbtovým systémom, stan, teplý spacák, paličky, oblečenie z kvalitnej vlny, odolné pončo do dažďa, čelovku, powerbank a poriadnu zásobu leukoplastov.

„Topánky bývajú často diskutovanou témou, spoľahla som sa na moje vychodené nízke trekové tenisky a na obmenu turistické sandále, v ktorých som nosila ponožky. Konečne som porozumela tomuto módnemu trendu našich českých bratov,“ hovorí s úsmevom.

Chceli sme vedieť, prečo. „Vyhnete sa odtlakom a je to sexi.“ (smiech – pozn. red.). Ako zbytočnosť označila solárne panely a filter na vodu, pretože prameňov kvalitnej vody je na trase dostatok.

Článok pokračuje pod fotografiou.

Choď, ak chceš zmenu

A komu by odporučila Cestu hrdinov SNP? „Každému, kto je presvedčený, že potrebuje niečo v živote zmeniť a nebojí sa otestovať si svoje sily. Nemusí ísť o zásadné životné zmeny, mne stačilo zmeniť myslenie a náhľad na niektoré veci,“ dodala s tým, že niečo také by pri týždňovom leňošení pri mori určite nedosiahla.

„Diaľkové pochody ma vždy fascinovali a podvedome som asi tušila, že také niečo by mi veľmi prospelo. 34 dní na ceste bolo pre mňa dobrým štartom. Keď raz vyrazíš, už sa nikdy nezastavíš,“ a už teraz sa Žaneta zamýšľa nad ďalším výstupom za hranicami Slovenska.

Ďalšie správy z domova i zo sveta nájdete aj na Dnes24, Facebooku a Instagrame.