RETRO: Život v socializme nám osladili malinovky bez mena či prvé granulované kakao
Do školy s prázdnou aktovkou, zo školy s plnou. Naopak, obchody často zívali vyprázdnenými pultmi. Dajme bokom vtedajší režim a zaspomínajme si aj na sladké chute socializmu...
Pre mnohých je socialistická móda nočná mora. Niektorí s úsmevom spomínajú na to, že v triede si boli všetci rovní. Hoci je modrá farba „chlapčenská“, do trenírok z teplákoviny v tejto farbe sa obliekali na telocvik dievčatá. Každá musela mať biele tričko s krátkym rukávom.
Súčasnej generácii chlapcov by sotva niekto nanútil červené trenírky ušité z tzv. praporoviny a biele tielko. Kto neprišiel na telesnú výchovu vystrojený ako má – ani necvičil! Alebo si odniesol „čierny bod“.
Malinovky no name
Skôr narodení si určite spomenú na malinovky v sáčku či šumienky, ktoré sa sypali len tak do úst. Na dračku išli najmä malinovky. Inšpektori a predpisy z Bruselu by ich v súčasnosti sotva pustili do predaja – obľúbené farebné malinovky (žlté, červené a kolové) nemali ani etiketu, ani názov!
Maškrtou boli tvrdé cukríky z plechovíc, termixy, či sirupy. Husté, v sklenených fľašiach, nesmeli chýbať v žiadnej domácnosti! Návštevám sa ponúkala „voda so sirupom“ :)
Prvé kakaové rána
Mnohé generácie majú detstvo späté s povinným ranným pitím teplého kakaa, ktorému sa nevyhli ani v škôlke či na školách. Nástup GRANKA na slovenský trh v roku 1979 spôsobil doslova senzáciu, pretože išlo o prvé rýchlorozpustné kakao svojho druhu v ČSSR. Na trhu však boli práškové verzie, ktoré boli horké a museli sa dosladiť.
V roku 1980 sa prvýkrát objavil obal s dievčatkom Veronikou, ktorý v tom istom roku získal cenu v súťaži Obal roka.
Samotný názov vznikol v súťaži, ktorú vyhlásilo vedenie Čokoládovní Kolín, kde sa kakao začiatkom roku 1978 vyrábalo. Víťazi rozhodli o skratke pomenovania GRANulované KakaO – GRANKO. Zaujímavosťou je, že sedem súťažiacich zaslalo rovnaký názov.
Štedré školy
Kým v dnešnej dobe minú rodičia na pomôcky, zošity či knihy stovky eur, v stovkách vtedajších korún československých (Kčs) ich dostávali priamo v triedach.
Dnešným školákom by sme ťažko vysvetľovali, že nie do školy, ale zo školy sme prvý deň odchádzali pomerne slušne nabalení. Dostali sme všetko rovnaké – drsné zelené zošity a „zrkadielka“ na poznámky, atramentové pero, ktoré viac farbilo ústa a prsty ako písalo, či pravítka a ceruzky.
Rok 1960 bol významný, pretože učebné pomôcky dostali žiaci prvý raz zadarmo. Po desaťročiach aj naposledy.
Do zošitov sme si poctivo pomocou kružidla označili bodky a rysovali okraje. Dnes je všetko predtlačené a zošitov s lesklým obalom je od výmyslu sveta. Ako pomôcku sme využívali podložku s riadkami, ktorá mala z druhej strany malé štvorčeky. Úspechom bolo zohnať nie papierovú, ale plastovú.
Ako sa hovorí, dnes zadarmo nie je nič. Učebnice síce žiaci v školách dostanú, mnohé, najmä cudzojazyčné, musia rodičia kupovať za desiatky eur. To je ten lepší prípad. Niektoré ročníky zápasia s nedostatkom učebníc a tak ich rodičia za peniaze prefocujú.
Nuž, socialistický systém vzdelávania mal niečo do seba. Ak patríte k jeho deťom, zaspomínajte si vo fotogalérii na školské potreby či sladkosti, ktoré určite nechýbali vo vašej aktovke a domácnosti.
