Pre schizofréniu nedokáže Zuzana vstať z postele: Zajtra sa s chorobou možno zobudíte vy!

Psychické choroby si nevyberajú pohlavie, postavenie, a čiastočne ich nezastaví ani vek. Postupne nahlodávajú človeka, no potom udrú neočakávane v plnej sile!

Patrí k nim aj Trnavčanka Zuzana, ktorá zažila pocity nepochopenia a zbytočného odcudzenia, a preto si želá zostať v anonymite.

Rozhovor s ňou pre Dnes24 vznikol na niekoľko etáp. Nebolo to pre jej zábudlivosť a nespoľahlivosť. Jej psychický stav je totiž ako na hojdačke. No my sme radi, že spolu s ňou otvárame tému, o ktorej by sa malo diskutovať.

Liga za duševné zdravie poukazuje, že schizofrénia je vážne duševné ochorenie, ktorým trpí asi 50-tisíc ľudí. Natíska sa nám pálčivejšia otázka: V koľkých ľuďoch práve teraz potichu narastá?

Filmy z nich robia monštrá

V našej spoločnosti sa stigmatizácia duševných chorôb udržuje ako v plápolajúcom ohni. Trnavčanka vraví, že prikrášlené ľudské nešťastie je pre filmový priemysel neodolateľná a neošúchaná téma.

„Diváci v nich sledujú najmä psychicky chorých mužov, vrahov, sexuálnych maniakov. Asi mám šťastie, že som žena,“ zasmeje sa s trpkosťou v hlase.

Hneď sa však poopraví. „Všimla som si, že populárne sú čoraz viac psychicky narušené ženy, ktoré zabijú rodinu, priateľov, manžela. Ideálne všetkých! A na konci filmu sa samozrejme dozviete, že dotyčná mala schizofréniu.“

Zuzana hovorí, že takto ladené príbehy vyvolávajú dojem o „nekontrolovateľnom psychopatovi bez zábran“. Pravda je však úplne iná. „Nebezpeční ľudia? Je to mizivé číslo.“

Odborníci s ňou súhlasia

Aj tí najpovolanejší jej dávajú za pravdu. „Okolie často vníma chorých na schizofréniu s obavami pre ich uzavretosť a čudné správanie. Je rozšírených veľa neprávd a mýtov o nevyspytateľnosti a nebezpečnosti chorých na schizofréniu,“ informuje portál Liga za duševné zdravie.

Poznačená na strednej

Už na strednej škole sa jej choroba začala nenápadne „motať pod nohami“. „Je to dosť zákerná choroba. Zožiera vás postupne… zvnútra.“

To, že niečo nie je v poriadku si síce všimla rodina, ale už bolo neskoro. „Prestala som chodiť von s priateľmi, nebavila ma škola, krúžky, rodina. Nič.“ Zuzana sa do seba postupne úplne uzatvorila. A začala žiť vo svojom svete.

Chceli sme vedieť, kedy a ako ju začala ovládať choroba naplno. „Veľakrát! Aj dnes mávam dni, keď sa nedokážem postaviť z posteľne… Len v nej ležím zaseknutá, unavená, smutná. Často nedokážem robiť úplne bežné veci! Nie je to klasická depresia! A že vraj pri rozhovore všetko negatívne obraciam na seba. Neuvedomujem si to.“ Zuzana hľadá v tomto bode chyby len v sebe.

„Keď mi bolo najhoršie, namýšľala som si, že dokážem čítať myšlienky. Často som verila tomu, že ma hodnotia cudzí ľudia. Čítala som skryté odkazy na billboardoch a časopisoch.“

Liga za duševné zdravie vysvetľuje viac. „Táto porucha spôsobuje, že chorý sa odcudzuje svojmu okoliu, pociťuje chaos, stiesnenosť a stratu kontroly nad sebou. Udalosti každodenného života získavajú pre neho nenormálny, často zlovestný význam.“

Článok pokračuje pod fotkou.

S votrelcom

Trnavčanka podstúpila počas liečby množstvo elektrošokov. Zuzana si preto do dnešného dňa na všetko nepamätá. „Na niektoré bludy si už nespomínam.“ Rodina jej stratenú pamäť nahradila. „Niekedy mi pripomenú minulosť. Vravím si, to vážne som robila? Občas sa nespoznávam.“

„Zamieňajú nás za lenivcov, klamárov, poloľudí. Pritom stačí nerovnováha chemických látok a na druhý deň sa môžete zobudiť s votrelcom v hlave.“

„Ide o ochorenie spôsobené poruchou činnosti mozgu, ktoré najčastejšie začína v najnádejnejšom období života človeka, na prahu dospelosti, a výrazne zasiahne nielen život chorého, ale celej rodiny,“ dopĺňa Liga za duševné zdravie.

Ako socha

Schizofrénia ju naplno „dobehla“ hodinu pred kinom. Zuzana nám opísala, ako ju takmer bez pohybu našla v izbe kamoška.

„Nereagovala som na nič… Sedela som tam v nohavičkách a podprsenke. Nedokázala som urobiť ani krok. Nevedela som sa obliecť a premýšľať. Ostala som tak až do príchodu záchrannej služby.“

Trnavčanka dodnes nevie vyriešiť nečakané situácie. „Celodenné depky“ máva „už len“ niekoľkokrát do týždňa. No vraví, že najhoršie už prekonala.

„Keď to príde, nedokážem robiť nič. Neviem uvažovať, nerozprávam, trasie sa mi telo, a že vraj mám pritom neprítomný pohľad. Bolo mi však aj horšie,“ utešuje sa.

Zuzana preto nezažíva spontánne rozhodnutia. „Keď mi je dobre, túžim cestovať, baviť sa, spoznávať ľudí a zažívať iné veci. Môj mozog však časom nedokáže takéto vnemy spracovať. Potom sa dostaví depresia, stres, úzkosť.“

"Aj psychologička mi vravela, že sa nemám zo života veľmi tešiť, potom rýchlo upadnem do smútku. A to sa skutočne deje.“

Zuzana si zároveň uvedomuje, že vďaka podpore rodiny, liekom a liečeniu si vytvorila krajší život.

Foto: ilustračné

Ďalšie správy z domova i zo sveta nájdete aj na Dnes24, Facebooku a Instagrame.