Nohavičky nosili prostitútky, muži pančušky. Aká je minulosť spodnej bielizne?
Niekoľkocentimetrovým kúskom látky súčasných nohavičiek predchádzali niekoľkometrové! Čo ukrývali pod šatami naši predkovia?
Ak by sme išli na samotný počiatok, je ním figový list, ale to je iný príbeh. Tak ako sa zmenšujú technológie a kedysi monštrá v podobe televízorov či telefónov, ktoré dnes strčíte do vrecka, tak to ide aj s módou. Taliansko je právom mekka módy, predchodcov spodnej bielizne nájdeme v starovekom Ríme.
Bedrová móda
Prvým predchodcom bolo bedrové rúško a chránilo proti zime a úrazu. V starovekom Ríme sa predovšetkým na športové aktivity, ale aj pod tógu alebo tuniku nosilo subligaculum.
"Bolo to bedrové rúško omotané okolo tela. Spodky sa zrodili v 13. storočí, keď ich pod odevom začali nosiť muži zo všetkých spoločenských tried. Boli dlhé od pása po lýtka,“ približuje dávnu parádu etnologička a historička Katarína Nádaská.
Muži v pančuchách
Neskôr boli módou obnažené mužné nohy v pančuche. Spodky sa skrátili a v prednej časti sa začal objavovať praktický rázporok. Vďaka tomu mohli muži močiť bez zbytočného obnažovania.
Až okolo 30. rokov 20. storočia sa začali presadzovať trenírky a slipy. Doterajšie šnúrky alebo gombíky v páse nahradila pohodlnejšie a praktickejšie guma.
Prostitútky a baletky
A ako je to s dámami? Spodné nohavičky sa ujali až v 19. storočia. Najprv po nich siahli baletky, prostitútky a mníšky. U dospelých žien bolo vtedy úplne bežné, že žiadnu bielizeň pod šatami nemali. Zmenilo sa to po návrate sukní s vystuženými krinolínami, pod ktorými bola zima. Vtedy sa zrodili tzv. dámske spodky.
"Zaujímavé na nich bolo, že to boli dve samostatné nohavice, takže boli v rozkroku opatrené šikovným rozparkom. Bolo to praktické opatrenie, aby sa ženy nemuseli pri každej návšteve toalety zložito vyzliekať,“ hovorí Nádaská.
Nohavičky “prachovky“
Ani prvé nohavičky nespĺňali svoju úlohu – nechránili ženu pred prachom a vetrom, pretože mali v rozkroku rozparok. S erotikou to ale nemalo nič spoločné. Jeho účelom bolo uľahčiť dáme, navlečenej do sukne a množstva spodničiek, malú potrebu.
"Niektoré historické pramene uvádzajú, že spodnú bielizeň poznali ľudia už na začiatku nášho tisícročia, kedy malo podobu skromných nohavičiek. Spodná bielizeň je však ešte staršia. Už v starovekom Ríme si sťahovali ženy svoje prsia pásmi, ktoré sa nazývali fascia, a to len z dôvodu, aby zmenšili svoje kypré tvary. Na spevnenie poprsia používali šerpu, ktorá sa nazývala strophium a veľmi rafinovane dokázala vymodelovať aj pevnejšie boky,“ hovorí historička Katarína Nádaská.
Potom zasiahla svet módy francúzska revolúcia, ktorá spôsobila prevrat aj v nosení spodnej bielizne. Ženy sa zo dňa na deň zbavili množstva spodničiek a košieľok. V období panovania Napoleona Bonaparte bol vytvorený nový moderný štýl, ktorému dodnes hovoríme empír.
Štíhle v páse
Neodmysliteľnou súčasťou, známou najmä z obrazov, bol extrémne štíhly pás žien. V starovekej Kréte sa ženy odievali do odevu podobného korzetu, ktorý bol vyrobený z medených plátov. Podobná móda sa začala presadzovať znovu v 13. storočí, keď dámy začali túžiť po formovanej siluete.
Používanie korzetov nebolo zdravé. Pre tesné šnurovanie ženy nemohli sedieť, nieto ešte dýchať, a často omdlievali.
Pravidelné sťahovanie mohlo spôsobiť aj deformáciu vnútorných orgánov, a niekedy sa vraj dokonca podarilo zlomiť rebro, ktoré mohlo napríklad zraniť pľúca
"Postupom času sa korzety stali symbolom spoločenského postavenia. Za ich rozšírenie vraj môže manželka francúzskeho kráľa Juraja II., Katarína Medicejská, ktorá údajne nechcela, aby na dvore boli ženy s vyvinutejším poprsím. Ideálne bolo mať v páse 40 centimetrov,“ dopĺňa etnologička a historička.
Kult štíhleho pásu sa držal až do začiatku 20. storočia. Podľahla mu aj cisárovná Alžbeta Bavorská, ktorá sa do korzetu nechávala sťahovať, a nakoniec aj zašiť. Odmenou jej bolo 47 centimetrov v páse.
Ilustračné foto