Naozaj boli slúžky považované za spodinu? SKUTOČNÝ PRÍBEH Slovenky búra všetky stereotypy

Zdroj: instagram.com/filmsluzka , Ľubica Jenčíková

Dobovú drámu s názvom Slúžka si stihlo počas prvých dní pozrieť v slovenských kinách vyše 8-tisíc divákov. Odhaľuje a postupne rozvrstvuje medziľudské vzťahy, a to najmä lesbické vzplanutie medzi slúžkou a dcérou panskej rodiny. Snímka od režisérky Mariany Čengel Solčanskej prináša zároveň množstvo dialógov a scén, ktoré vtedajšie ženy v dome panstva dehonestujú.

Slúžky síce boli súčasťou rodiny, ale mali postavenie ako zvieratá, povedala Hana Lasicová, autorka rovnomenného románu pre SME.

Bolo to reálne vždy tak? Veľa sa o tom nehovorí, ale Slovenky si zo služby odnášali aj niečo iné, ako pocit menejcennosti. Spoznali sme iný pravdivý príbeh.

Pani Ľubica Jenčíková pre Dnes24.sk vyrozprávala iný príbeh ako ten z filmového plátna. Jej matka niekoľkokrát počas života prekročila stereotypný tieň služobníčky.

Filipína Štrbíková sa narodila 28. mája 1917. Pochádzala z početnej rodiny, mala 12 súrodencov, no dospelosti sa však dožilo len osem z nich. Ako 16-ročnú ju brat Jano vypýtal od mamky, aby išla s ním „do sveta“. A takisto ako vo filme, aj ona začala pracovať v mladučkom veku ako slúžka v Prahe.

Ambiciózne dievča

Mladá Slovenka bola zvyknutá, ako jej vtedajšia generácia, tvrdo pracovať či už doma, na poli alebo na statku. No možno budete prekvapení, ale svoju prvú službu rýchlo ukončila: „Po niekoľkých mesiacoch si hľadala prácu inde, necítila žiadny osobný rast, bola stále iba s paňou a jej kanárikom,“ dozvedáme sa od pani Ľubice.

Prešla do rodiny mäsiara Vojtěcha Říhu, potom prekročila prah dverí veľmi zámožného riaditeľa pražských bánk a podľa rozprávania jej dcéry sa mladá Filipína dostala do rodiny príbuzných anglickej kráľovnej.

Prácou získala skúsenosti

„Vedomosti, ktoré získala kurzami varenia, pečenia, plávania, šitia, tancovania, snáď som nič nezabudla… zúročovala po celý život. Jej správanie bolo na skvelej úrovni. Vedela sa rozprávať s ľuďmi jednoduchými, šľachticmi, vysokovzdelanými. Bola spoločenská, mala výborné organizačné schopnosti. Nás, (svoje potomstvo – poz. red.) naučila byť samostatnými a vlastne všetko to, čo vedela ona,“ opisuje postrehy jej dcéra tak, ako si to pamätá. „Bola dámou až do vysokej staroby a veľmi sčítaná,“ dozvedáme sa. Po ukončení vojny ju „volali za učiteľku.“

Ako mladé dievča sa učila s ľahkosťou, bola pracovitá a nebála sa zverených úloh. Slovenka sa asi aj preto prirodzene zblížila s rodinami, v ktorých slúžila. Môžeme povedať, že sa stala ich dôverníčkou: „Dcéram panej robila garde dámu. Sprevádzala ich na plesoch, robila im spoločnosť.“ Keď dievčatám boli šaty malé alebo dostali nové kúsky, darovali ich Filipíne. „Dostávala od nich krásne šaty z hodvábu,“ opisuje pani Ľubica.

Takmer ju poslali v truhle

Na známej a obľúbenej Berounke takmer prišla o život. Na tamojšej rieke v západných a stredných Čechách sa totiž skoro utopila: „Pravidelne tam chodila plávať rodina, u ktorej matka slúžila. Plávali niekoľkokrát z jedného brehu rieky na druhý a späť.“ A Flilipínu brali so sebou. Ona sa raz rozhodla, že skúsi dočiahnuť na dno rieky, klesala však hlbšie a zachvátila ju panika.

Prebrala sa až na brehu, kde nad ňou stála pani, ktorá nariekala, že dievčinu neustrážili. „Filči, co by jsem řekla vaši mamince, kdyby jsme poslali jenom vaše tělo v dřevěné rakvi,“ plakala nad ňou.

Chceli ju za dcéru, odmietla

Jej posledná služba bola, ako sa dozvedáme od jej dcéry, v dobre kultivovanej a noblesnej rodine. „Keď slečny vyrástli, maminka sa zamestnala u manželov Windsorovcov – priamych príbuzných anglickej kráľovnej,“ opísala Jenčíková.

Bol to bohatý bezdetný manželský pár, ktorý si mladú Slovensku obľúbil. Patrili k pražskej smotánke. Tá sa u nich schádzala „v salóne“. Jedného dňa Filipíne navrhli, že si ju adoptujú. Povedali jej, že oni deti nemajú a matka Filipíny má hneď niekoľko detí. Dievča poďakovalo a pripomenulo, že nie je sirota. Odmietnutie ale medzi nimi naštrbilo vzťahy.

Skočila do Vltavy

Filipína sa neskôr musela vrátiť na Slovensko a postarať sa o chorú matku, ale sa s pani Karolínou W. si naďalej dopisovala. Jej službu v Prahe však zakončila tragická bodka: „Pani sa odmlčala… Po niekoľkých rokoch, keď sme ako deti podrástli, sa mamička rozhodla, že ju vyhľadá. Žiaľ, susedia maminku informovali, že bola od smrti manžela vo veľkej depresii, siahla si na život. Skočila do rozbúrených vĺn Vltavy. Maminka si do konca života potom vyčítala, že svoje rozhodnutie nedomyslela, aj keď vtedy nemohla vedieť, čo sa môže stať.“

So stovkou do sveta!

Rodičia pani Ľubici a jej sestre vštepovali silné vlastenecké cítenie, ale maminka im vždy hovorievala: „Aj keď máš poslednú stovku v rezerve, choď za ňu do sveta. Ona sama bola v Juhoslávii, Poľsku, Bulharsku, Maďarsku, u svojho synovca dvakrát v západnom Nemecku. Bola to múdra žena, sledovala situáciu v krajine, dávala nám skvelé rady hoci sme ich vždy v mladosti nechceli prijať.“

Okúsila, že svet dokáže ponúknuť viac, a keď sa stala Filipína matkou, poslala Ľubicu v mladučkom veku na zahraničnú prax do bývalej Juhoslávie. A druhú dcéru zase ku kamarátke do Západného Nemecka: „Vždy nás podporovala v raste, a to v profesnom a osobnom živote.“ Filipína nadobudla službou isté spôsoby. „Kto nepoznal jej život, domnieval sa, že je šľachtičná.“

Mladá Slovenka sa vo svete nestratila ani ako slúžka. Filipína je dôkazom aj toho, že Slováci dokážu skúsenosti zúročiť. Poznáte iný zaujímavý príbeh? Napíšte nám.