Ako 8-ročná mala Valentína anorexiu. Pred smrťou ju zachránila mama. Dnes pomáha druhým!

Valentína bola len 8-ročným dievčatkom, keď jej začalo prekážať vlastné bruško a v 16-tich sa pokúsila o samovraždu. Dnes má 20, no už stihla toho vybojovať za seba aj druhých dosť. Založila celoslovenský projekt s názvom Chuť žiť, ktorý pomáha ľudom s poruchou prijímania potravy (PPP), pustila sa do písania kníh a dostala sa do hľadáčika časopisu Forbes v projekte s názvom 30 talentovaných Slovákov pod 30 rokov.

Predstavujeme vám Valentínu Sedilekovú a jej nielen otvorenú spoveď o anorexii, ktorá je medzi nami skrytá, zľahčovaná a najmä stále nebezpečná, lebo nám dokáže zobrať to najcennejšie – život.

Prezraďte nám, ako a kedy u vás nastala porucha prijímania potravy.

Predpokladá sa, že táto choroba sa už v človeku nachádza – vo forme nejakej genetickej predispozície, a potom osobnostnej črty. Ako som vyrastala, cítila som tlak okolia, plus všetky tie kultúrne, sociálne a psychotické aspekty… V mojom prípade tá mozaika do seba zapadla.

„Približne, keď som mala 8 rokov, tak som začala cítiť, také najsilnejšie úzkosti. Boli sme s mamou kupovať nohavice, a keď som si ich skúšala tak, som mala pocit, že mám veľmi veľké bruško. Na tých nohaviciach bol opasok, odvtedy som si ho veľmi silno zaťahovala, aby som bruško zakryla,“ šokuje Valentína.

Článok pokračuje pod fotkou.

Kedy to prepuklo?

Odvtedy sa takýchto momentov nabaľovalo stále viac a viac. A už počas svojho života som rozmýšľala o tom, čo jem a koľko jem. Začala som rátať kalórie, bála som sa jesť určité skupiny potravín. Pýtala som sa tatka, že ak si natriem chlebík s maslom, tak či z toho priberiem.

Tá choroba sa vyvíja vo vás, a potom, zhodou nejakých okolností a ťažkých stresujúcich situácií, vypukne. Mala som 15-rokov a trénovala som výkonnostnú atletiku na dlhé a stredné trate. Bola som vybraná do užšieho výberu, pripravovali sme sa na Majstrovstvá Európy. A tak nás merali a vážili.

„Bola som práve v tom období, v ktorom stačila tá “posledná kvapka“. Vtedy mi tam pán pri meraní povedal, že s tým percentuálnym podielom tuku na tele sa dá niečo robiť. Povedala som samej sebe OK, ešte ďalší mi hovorí, že mám schudnúť.“

Valentína však zdôrazňuje, že jej ten pán priamo a vyslovene nenakázal, aby schudla, no táto poznámka, takpovediac spustila z kopca veľkú snehovú guľu: „Pre mňa to stačilo. Ten náznak, že telo sa dá upraviť a zlepšovať- práve to ma postrčilo do chudnutia. Za chudnutím bola vidina lepšieho života. Našla som všetky hlúpe články ako najrýchlejšie schudnúť a začala som veľmi obmedzovať stravu a veľa som športovala.“

Je pravdou, že ste sa pokúsili o samovraždu?

Áno. V tomto bode nedokážete vydržať sama so svojimi myšlienkami. Hlava, vám akoby neustále hovorila, aká ste hlúpa, tučná, zbytočná. A keď si ešte uvedomujete, že trápite svojich bezmocných rodičov. Vedela som, že ma ľúbia, ale ja som vtedy nechcela pomoc. Vykonštruovala som si riešenie, že odísť bude asi najlepšie.

Našťastie sa tak nestalo. Asi to bolo v akomsi zlome…

Bolo to asi v mojom najťažšom období. Bola som už u psychiatra diagnostikovaná a liečená ambulantne. Chodila som k psychológovi, no bol tam návrh na hospitalizáciu – a moja matka ho odmietla, tiež som to nechcela. Matka povedala, že sa o mňa postará, že mi bude variť, a že to spolu zvládneme.

Najhoršie je, že keď choroba trvá dlho, tak jej uveríte. Veríte, že len to, čo vy robíte, je správne. Všetci vám chcú zle. Chcú vás len vykŕmiť. A keďže som nemala motiváciu a nechcela som sa liečiť, mama mohla jesť pri mne, ale ja som si vždy našla trik, ako si jedlo skryť – do úst, za zuby, a potom ho vypľuť. Bojovala som proti sebe, proti všetkým.

Neskôr si Valentína uvedomila, že chudnutie nie je priateľkou a prijala pomoc najbližšej osoby. „To, že som mame dala väčšiu dôveru, ako svojej chorobe, bolo dôležité. Starala sa o mňa aj vtedy, keď som sa sebapoškodzovala. Vtedy prišla za mnou, chytila mi ruky a objala ma. Táto láska je neskutočná! To, čo ona pre mňa spravila, mi reálne najviac zachránilo život,“ vraví a v jej hlase počuť naraz dojatie.

Poslednú bodku „dopísal“ jej športový tréner, ktorý ju vyzval, aby sa opäť vrátila na bežeckú dráhu. „Povedal mi, že mám budúcnosť a nemám ju zahadzovať.“ Valentína mala zrazu motiváciu na nový štart. Začala spolupracovať s lekármi, mamou, užívať antidepresíva a antipsychotiká.

Článok pokračuje pod fotkou.

Ako dlho sa už liečite?

Päť rokov, a teraz môžem o sebe povedať, že som stabilizovaná, no trvalo to veľmi dlho. Najťažší bol prvý rok liečby.

Aké najväčšie mýty o tejto chorobe pretrvávajú?

Najväčší je ten, že je to módny trend, že je to len o tom, že sa chcete páčiť chlapcom, alebo, že to patrí k dievčatám v puberte. Ďalší mýtus je ten, že sa snažíte len upútať pozornosť – čo je hlúposť – lebo, kto má poruchy prijímania potravy, robí všetko preto, aby to nikto nezistil. Veď ani užívateľ drog nechce, aby o ňom okolie vedelo. Ďalej to, že je to len „ženská choroba“, že stačí toho človeka len vykŕmiť a bude dobre. Pritom k nám chodia aj chlapci.

Spomínate váš projekt, ktorý ste založila, a do ktorého ste zapojila odborníkov. Ako pomáhate?

Našou snahou je najmä investícia do prevencie, no tvoríme pomocné aj edukačné programy, ktoré pomáhajú ľuďom a podporujú ich následne v domácom prostredí. Nesuplujeme psychiatrov, ani štátne inštitúcie. Chceme ľudí motivovať k liečbe a robiť odbornú pomoc dostupnejšou.

Máme online poradňu, ktorá je bezplatná a pracujú v nej psychologičky a ktokoľvek, kto má poruchy prijímania potravy alebo takého človeka pozná, a má aj menej ako 18 rokov, si môže zarezervovať u nás konzultáciu. Ďalej je to nutričný program zameraný na poruchy potravy, stacionáre, pravidelné psychologické poradenstvo a pribudli nám jednorazové nutričné konzultácie.