Ako sa žije NA ULICI: Peter cestuje vlakom, aby prežil zimu, Monika je tu od 15-tich!

Foto: Monika Hanigovská / Zdroj: Dnes24.sk

Sú často prehliadaní, ale v centre záujmu najmä vtedy, ak sa vymykajú nášmu sociálnemu štandardu. O kom je reč? O ľuďoch bez domova. Na Slovensku je ich pritom viac ako dosť. Mohlo by ísť až o desaťtisíce ľudí, povedala pred časom pre denník Pravda Nina Beňová, expertka na obhajobu ľudí bez domova.

Napriek tomu sa stále vraví, že sýty hladnému neverí, a preto sme sa vybrali do centra Trnavy: Vyskúšali sme si, aké to je nemať sa kam vrátiť a stať sa na chvíľu súčasťou komunity cudzích ľudí. V centre Malého Ríma sme vymenili pohodlie domova za kúsok tenkého kartónu, skúsenosť a životné príbehy ľudí.

Zúčastnili sme sa projektu Noc vonku. Organizovala ho Trnavská charita a takýmto spôsobom umožnila dobrovoľníkom vyskúšať si, aké to je prespať na ulici.

Čo sa v článku dozviete:

• čo prežíva človek, ktorý sa ocitne na ulici a na čo sa musí pripraviť
• naozaj môže za takýto život najmä užívanie alkoholu?
• prečo nechcú niektorí ľudia bez domova prespávať v nocľahárni?
• skutočne vyzerajú všetci zanedbane?
• Peter nemá domov, ale cestuje sa vlakom. Kam a prečo? Čo robí, keď z neho

  vystúpi?

• kde je to v Trnave podľa Petra najnebezpečnejšie?

Peter vyzerá ako niečí sused. Prespáva však na ulici

Stretávame seniora Petra, má 63 rokov, a je to už 6 rokov, čo zaspáva v trnavských uličkách. Jeho vizáž a spôsob komunikácie vôbec neprezrádzajú to, že sem patrí. Má na sebe čisté oblečenie, je oholený a odpovedá bez nárečia, akoby sme ani neboli v Trnave, ale niekde na strednom Slovensku.

Ako sa sem dostal? Vraj nepije a peniaze za neho pomíňali iní. Peter zdedil po rodičoch peniaze a hneď urobil osudovú chybu. „Neposlúchol som sestru. Chcela mi pomôcť s kúpou garsónky, no ja som to chcel urobiť sám. Keďže som mal peniaze, naraz som mal okolo seba veľa akože kamarátov,“ rozhovorí sa. Trnavčan začal platiť za ich zábavky, naraz ostal bez peňazí: „Keď som si uvedomil, čo sa deje, bolo už neskoro.“

S paplónom na známej adrese

Najhoršia je podľa jeho slov zima, leto je znesiteľnejšie, no pred mrazom sa nedá ujsť.

„Od istého manželského páru som dostal teplé paplóny. Nové a čistučké, tie si schovávam… Prespávam na Kapitulskej.“

Peter usína priamo v historickom jadre mesta. Podľa jeho slov neprekáža ani obyvateľom tamojšej ulice: „Pýtal som sa ich, že či im prekážam. Nikomu tam nevadím. Pokiaľ nerobím bordel, neprekážam im.“ No predtým jeho domovom bol opustený areál železničného depa, ale tam mu išlo o život, potom prišiel sem.

Peter si vybavil preukážku na vlak. Cestuje často po Slovensku. „Idem napríklad do Košíc, cestou sa trošku vyspím, cez deň pochodím celé Košice a keď mám korunky, tak sa najem a potom sa vrátim späť.“ Znie to ako výlet, ale Trnavčan chce len prežiť ďalší deň.

Má tak precestované východné Slovensko a teraz by sa chcel vybrať na Oravu a popozerať si okolité pamiatky. Na charite má „otvorené bývanie“. „Neviem, ako to dopadne, ale dievčatám som povedal že, keď dostanem ten byt, tak ich tam pozvem,“ usmeje sa.

Prečo v noci nespia?

Niektorí ľudia bez adresy v noci nezažmúria oči. Prechádzajú sa, potrebujú sa zohriať a ubrániť pred nástrahami. Tak to robí občas aj Peter. Aj v tú noc bol na nohách a na ďalší deň si chcel kúpiť lístok na vlak. „Ale kam pôjdem, to ešte neviem“ pokrčil vtedy ramenami.

Peter má toho nabehaného a zažitého dosť. A preto sme chceli ešte od neho zistiť, ktoré miesto je z jeho pohľadu najnebezpečnejšie. „Železničná stanica a neďaleký park,“ odpovie okamžite. Senior sa s nami rozlúčil a my sme ho ešte sledovali, ako zdravil čašníkov z okolitých kaviarní, a potom sa stratil v tme.

Ako sa dostala Monika v takom mladučkom veku na ulicu? Prečítajte si na druhej strane.