Petra neopustila byt skoro 6 rokov: Nikdy neviete, kedy to zažijete!

Zatiaľ, čo mnohým z nás prehlbuje vrásky na čele zákaz vychádzania, existujú medzi nami i takí ľudia, ktorí roky takmer nikdy nevytiahli päty z domu. Patrí k nim aj Trnavčanka Petra, ktorá už zažila dosť nepochopenia, a preto si želá zostať v anonymite.

Rozhodla sa však, že nám pootvorí dvere do svojho sveta, cez ktorý pozerá doslova spoza okna, obrazovky notebooku a občasných návštev. Petra trpí extrémnou agorafóbiou.

Bojí sa záchvatu

„Už 6 rokov som nebola skoro nikde, okrem nevyhnutných a rýchlych nákupov v najbližších maličkých potravinách za rohom nášho bytu a ešte som bola u doktora. To všetko by som zrátala na vašich a mojich dvoch rukách. Nedokážem urobiť krok mimo bytu,“ šokuje, pričom jedným dychom dodá, že k doktorovi ide len s niekým, koho dobre pozná.

V obchode bola, len keď to bolo nevyhnutné. Zaplatí, a veľmi rýchlo sa ponáhľa domov. Priznáva, že občas to možno vyzerá z pohľadu niekoho iného komicky alebo tak, akoby niečo bez zaplatenia vzala. Ona však chce len jedno – jednoducho čo najrýchlejšie zmiznúť.

„Občas na mňa ľudia divno zazerajú. Ja mám však svoj rozpis a toho sa pokúšam držať. A snažím sa nič iné si nevšímať. Zaplatím a rýchlo kráčam domov, pretože sa bojím, že tam dostanem záchvat. Najčastejšie aj tak všetko zoženiem na internete. Nemusím tak opustiť náš byt,“ vykresľuje nám svoju taktiku. Byt je jej akýmsi bunkrom.

Preto na súčasnej pandémii a zákazu vychádzania nevidí nič, čo by ju dokázalo hnevať a rozčúliť. Ak človeku naraz nič nechýba, ťažko dokáže cítiť potreby toho druhého. „Keď sa mi len tak mama a brat posťažuje, že nemôžu ísť tam alebo hentam, nie vždy tomu rozumiem. Poznám význam slov, ale niekedy mi to nič osobne nehovorí,“ no potom sa rýchlo poopraví a povie, že tomu skoro vôbec nerozumie. „Bojím sa priznať, aby som nevyzerala pred nimi divno“.

Zároveň v rozhovore neskôr priznáva, že občas sa jej cnie za bežnými činnosťami. „Je to neustála búrka a boj v mojej hlave“, vraví.

Pri nákupe hľadá východ

„Doma sa cítim bezpečne. Všetky kroky mimo bytu mi skôr spôsobujú problém,“ opäť prízvukuje. Chceli sme vedieť viac o tomto takpovediac kameni, ktorý sa dostal do jej topánky a naraz sa stal súčasťou jej života.

„Po dlhšej dobe ma vonku prepadne veľký strach. Zažila som to prvýkrát v jednom veľkom nákupnom stredisku. Začalo mi silne búšiť srdce, a to až tak, že som ho počula, akoby bolo mimo môjho tela. Ten zvuk bol naraz všade naokolo. Začala som sa veľmi potiť a mala som pocit, že sa tam udusím, že tam zomriem a nikto mi nepomôže,“ opisuje začiatok svojho trápenia. Petra v dlhom rade pri pokladni odpadla. A začal sa kolotoč jej problémov.

Keď “to“ naraz príde a neomdlie, často sa nedokáže pohnúť z miesta. Všetko racionálne uvažovanie sa naraz podľa jej slov rozplynie ako dym. „Normálni ľudia sa na nákupy tešia, alebo to vnímajú ako rutinnú záležitosť. Ja sa na niečo také pripravujem minimálne deň,“ lezie z nej pomaly. Naraz prestáva vnímať svoje nohy a telom jej prechádza triaška, občas sa dvíha žalúdok. Hlavou prechádza len jediná myšlienka – nájsť východ!

„Najradšej by som sa vtedy rozbehla von. Keď tam však stojím “zamrznutá“, môj stav mi to nedovolí a dostať sa von niečo predsa trvá. Sú to vtedy nekonečné minúty.“

Priateľ neveril, že je chorá

Najväčšiu paniku však zažila v mestskej doprave. „Keď som vystupovala, povedala som si, že tam ma už nik nedostane“. Jej stav sa opakoval čoraz častejšie. Najprv jej doktori nevedeli povedať, čo jej vlastne je – a to jej spôsobovalo ešte väčšie zúfalstvo. Postupne začala chodiť menej na nákupy, prechádzky a všetky aktivity začala skracovať a scvrkávať na minimum. Hľadala spôsob, ako všetko vybaviť online, ako všetko len obtelefonovať a posielať druhých všade za seba. A keď sa inak nedalo, pozývala priateľov k sebe. Myslela si, že to prejde. Neprešlo.

„Najprv som vravela, že som len chorá, potom, že prechádzam náročným obdobím,“ neskôr svoje správanie nedokázala ustáť a veľa kontaktov popretrhala. Dnes má len niekoľkých priateľov. Choroba jej však zobrala lásku. „Priateľ ma opustil, a to napriek tomu, že mi diagnózu potvrdil špecialista. Neveril, že niečo také reálne zažívam.“ Petre stále len prizvukoval, že chce byť stredobodom všetkého, pritom ona by sa podľa svojich slov najradšej schovala na verejnosti pod dlažbu.

Desivá diagnóza

Potom sa v nej čosi zmenilo. Možno ju vpred podstrčila konkrétna, veľmi nepríjemná skúsenosť a ona konečne začala konať. „Raz som neudržala moč a pocikala som sa. Nedokázala som v nákupnom stredisku použiť verejné záchody. Premávalo sa tam kopec ľudí.“

Petra tam najprv len tak postávala, potom sa vybrala domov, no keďže to v sebe zadržiavala dlho, v návale stresu to cestou pustila. "Veľmi som sa hanbila. Boli to strašné pocity, ale uvedomila som si, že to ďalej takto nejde.“ Ľady sa pohli asi po ôsmej návšteve toho istého lekára. Počúvla a navštívila psychiatra. Ten jej určil diagnózu – agorafóbiu spojenú so sociálnou fóbiou.

„Agorafóbia je úzkostná porucha, ktorá sa prejavuje, silným strachom z verejných priestranstiev, zo situácií ako je preprava v MHD, pohyb v obchodoch a obchodných domoch či na verejných priestranstvách,“ opisuje pre Ligu za duševné zdravie psychológ a súdny znalec Anton Heretik, ktorý sa zaoberá klinickou a forenznou psychológiou.

„Osoba s agorafóbiou sa snaží takýmto situáciám vyhýbať, napriek potenciálne nepríjemným následkom (napr. nedocestuje do práce a podobne). Predstava niektorej z uvedených situácií vyvoláva sama o sebe u pacienta silnú úzkosť a obavy so sprievodných prejavov úzkosti. V prípade, že je osoba s agorafóbiou exponovaná niektorej z uvedených situácií, znáša to s úzkosťou až hrôzou a môžu sa u nej vyskytovať rozličné telesné a psychické prejavy úzkosti, ktoré môžu nadobudnúť až charakter panického záchvatu,“ informuje ďalej Anton Heretik na dusevnezdravi­e.sk.

Článok pokračuje pod fotkou.

Ľudia si myslia, že je len lenivá

Petra si začína uvedomovať čoraz viac, že fóbia ju doslova drží doma a pripravuje o činnosti, ktoré sú nám bežné. „Asi pôsobím, že som bezcitná a divná – alebo že si to vymýšľam."

„Počula som, že som len lenivá, že sa stačí len prekonať a zatnúť zuby, a že to prejde. Počula som o sebe aj to, že chcem byť len zaujímavá. Tento stav jej však vo vašej hlave a ochromuje telo. Nie je to bežná depka… Nikdy neviete, kto ju môže dostať. Chcela by som mať viac priateľov, nezažívať toto, ale strach je silnejší,“ povzdychne si žena, ktorá pred ochorením objavila čaro cestovania a udržať doma ju bolo niekedy priam nemožné. To je však dávno minulosťou. Ostali jej len fotografie, suveníry a spomienky.

Pred pandémiou, a teda aj pred tým, ako ju úzkostná porucha zasiahla, chodila veľmi rada s priateľmi do kina. „Bol to náš piatkový rituál. Stretli sme sa pred kinom na káve, a potom sme si s hŕbou pukancov užívali najnovšie filmové novinky. Cestou domov sme film zvozili pod zem alebo ho vychválili. Teraz neviem, či sa tam niekedy vôbec posadím! Predstava, že som v tme, obklopená toľkými ľuďmi, je pre mňa viac ako stresujúca. Zabilo to vo mne všetku zvedavosť a radosť.“

Priestranný byt jej však ponúka viac priestoru na to, aby si v ňom vytvorila lokality, ktoré jej vedia spríjemniť chvíle. „Mám šťastie, že tu bývam, lebo v malom byte by sa mi asi po takej dobe psychicky priťažilo.“

Prvé kroky k zmene

Doteraz žije Petra vo svojom oklieštenom svete, postupne však našla spôsob, ako svoj život dostať aspoň trochu pod kontrolu. „Začala som užívať antidepresíva. Veľmi mi pomáha rodina, niekoľko priateľov a online odborníčka. Spolu s ňou sa pokúšam zvládnuť mnohé činnosti. Hľadáme cestu a vidím prvé malé výsledky,“ teší sa.

Petra zatiaľ neplánuje odísť z bytu. Radosť jej robí práca, v ktorej je dobrá, a pri ktorej má pocit, že nepotrebuje žiadnu pomoc. „Pracujem už dlhodobo z domu.“ Vtedy pôsobí na svoje okolie ako bezstarostné žieňa, ktoré nanajvýš trápia bežné starosti.

Petra je však príkladom toho, že mnohé problémy nemáme napísané rovno na čele. A na ich prekonanie či zmierenie potrebujeme odbornú aj ľudskú pomoc.

Nikdy nevieš, či to nedostaneš

Na svete, ako aj na Slovensku, narastá počet ľudí trpiacich rôznymi psychickými chorobami a fóbiami. „V psychiatrických ambulanciách bolo v roku 2019 uskutočnených 1 878 043 vyšetrení s diagnostikovanou psychickou poruchou, čo predstavuje nárast o 1,4 % oproti predchádzajúcemu roku. Celkovo bolo vyšetrených 393 920 pacientov (228 049 žien a 165 871 mužov), čo v porovnaní s predchádzajúcim rokom predstavuje nárast o 2,6 %,“ informuje o tom Národné centrum zdravotníckych informácii, pričom najvyšší počet pacientov so stanovenou diagnózou v tomto období evidovali ambulancie v Banskobystrickom (863,0 pacientov na 10-tisíc obyvateľov kraja), Bratislavskom (843,3/10-tisíc) a Prešovskom kraji (796,7/10-tisíc).

Ako uvádza Liga za duševné zdravie, v prípade rozvinutej agorafóbie nepomáha povzbudzovanie ani tlačenie pacienta, aby sa prekonal a exponoval situáciám, ktoré v ňom vyvolávajú úzkosť. Človeka trpiacemu agrafobiou je potrebné motivovať k liečbe a dlhodobo podporovať v jej dodržiavaní.

Petru čaká ešte veľmi dlhá a neistá cesta, na ktorej nevie, kedy sa jej stav zlepší, no chce zabojovať. „Chcela by som sa prestať báť a neprežívať situácie, ktoré sú pre mňa tak stresujúce a ešte horšie sa opisujú.“

Ilustračné foto