Dnes24 na Ukrajine: Aká bola cesta a ako sme nakupovali v Užhorode BEZ peňaženky?
Dlhé rady Slovákov, autá plné nákupných tašiek, peší ovešaní darčekmi. Približne takto by to pred blížiacimi sa sviatkami vyzeralo zrejme na každom slovensko-ukrajinskom hraničnom priechode pred dvoma rokmi. Ako je to v čase vojny u našich susedov?
Kúsok do Užhorodu
Vybrať sa spontánne na Ukrajinu „iba tak“, sa môže zdať ako uletený nápad. Slovenské ministerstvo zahraničných vecí vydalo v októbri 4. stupeň odporúčania občanom SR bezodkladne opustiť územie Ukrajiny a vyhnúť sa cestovaniu k nášmu susedovi.
Situácia je pár kilometrov od našich hraníc bezpečná. Až máte pocit, že ste v inej krajine ako tej, ktorej niektoré mestá doslova ľahli popolom.
Na tejto strane je pokoj, Užhorod je od hraničnej obce Veľké Slemence vzdialený iba 20 kilometrov.
Hlavné mesto Kyjev, kde je už situácia úplne iná, je od Užhorodu cez 800 kilometrov ďaleko. Voľba teda padla na známe trhovisko, ktoré bývalo o takomto čase vždy preplnené Slovákmi.
Jedna obec, dva svety
Ráno o 8. hodine, kedy sa otvára hranica pre peších na slovenskej strane obce Veľké Slemence (SK) – Malé Slemence (UA), postáva skupinka Slovákov. Neďaleké parkovisko, ktoré je bezplatné, je zaplnené autami s ešpézetkami miest Trebišov, Michalovce, Košice, Sobrance i Bratislava. Na druhej strane obce, už tej ukrajinskej, sme aj s kontrolou pasov za necelú štvrťhodinku.
„Taxi? Hľadáte taxík?,“ pýta sa nás hneď sympatický 50-ročný Ukrajinec, ktorý stojí pri skromnom 25-ročnom starom aute.
Za prijateľnú cenu 30 eur pre tri osoby nás má odviezť na veľký trh do Užhorodu, počkať na mieste a dopraviť nás do našej cieľovky, ktorou je centrum mesta. Aj tam je ochotný čakať, kým si nakúpime, a odviezť nás naspäť až k hraniciam. Neváhame a nasadáme!
Ukrajinská časť obce je ako z iného sveta. Opustené a zavreté stánky boli po iné roky plné tovaru, ktorý si sem „cez ulicu“ prišli nakúpiť Slováci. Jedna obec, dva svety. A to doslova. Máte pocit, že ste sa vrátili do čias socializmu a Tuzexu.
„Všetko zrušili a zatvorili, keď prišiel covid a Slováci prestali chodiť. Teraz prišla vojna a chodí ich málo. Keď sa terčom ruského bombardovania stalo aj najzápadnejšie mesto Ľvov, vtedy sa rozozvučali sirény aj tu, u nás, a mnohí sa začali báť a tak prestali chodiť,“ hovorí Andrij. Pýtame sa ho, či v týchto končinách majú strach z vojny.
Cestou necestou
„Keby už bola tu, bola by aj u vás. To je ako kameňom dohodiť,“ hovorí nám náš taxikár, ktorý sa s nami ochotne rozpráva o vojne.
„Ťažko povedať, kde je pravda o tom všetkom, či ju má Zelenskyj, alebo Putin. My musíme ďalej žiť,“ hovorí a sústredí sa na cestu, ktorá miestami pripomína tankodróm. I keď vyzerá ako naše cesty III. triedy, ktorých máme neúrekom. Na ceste sa to len tak hmýri žiguliakmi a starými fiatkami, ktoré u nás dávno nejazdia.
„Ale veziem vás cez lepší úsek, cesty sa konečne robia i tu, i keď ukrajinským tempom,“ smeje sa. Ktovie, či to ukrajinské tempo nebude aj rýchlejšie ako slovenské pri budovaní diaľnic. Ani sa nenazdáme a za polhodinku sme pred Užhorodom.
Turecký záchod
„Tu vás počkám, vy si nakúpte,“ vysádza nás milý Ukrajinec na veľkom parkovisku a keď hľadáme peniaze na toaletu, zistíme, že naše peňaženky s hotovosťou a bankomatovými kartami ostali v aute na Slovensku. Začneme panikáriť, keďže takto sme si výlet nepredstavovali a trom sa nám podarilo naškrabať sto eur. Odrátajúc cestu sme mali 70 eur na nákupy.
„Ak potrebujete požičať eurá, dám vám a potom mi vrátite,“ šokuje nás a my slušne poďakujeme.
„Tu máte 20 hrivien, to vám stačí na turecký záchod,“ dáva nám do rúk ukrajinské bankovky Andrij, ktorý sa smeje, keď vidí náš zdesený výraz v tvári.
Povieme si, že v krajine, kde ľudia riešia boj o holý život a v ostreľovaných mestách sú vďační za dožité ráno, je toaleta v drepe a na stupáka to najmenej.
Andrij, ktorému sme zatiaľ nedali ani euro, ale zato my sme jemu dlžní, nechce od nás nič. Nechá nás odísť s tým, že nás bude čakať, kým prídeme. Až nám to príde ako z iného sveta, že cudzí muž nám proste dôveruje.
Článok pokračuje na druhej strane.