Uväznená vo vlastnej hlave: Mladá Valentína si prešla anorektickým peklom, dnes pomáha druhým

Valentínka spadla na dno, ale odrazila sa. Trpela anorexiou, v najhoršom období mala len 37 kíl. Vraví, že odborná pomoc a láska jej rodičov jej pomohli nad chorobou zvíťaziť.

Dnes sa opäť teší zo života, pomáha ľuďom, ktorí si prechádzajú rovnakým peklom, pracuje v reklamnej agentúre a píše knižky – najradšej má žáner fantasy. Vo svojich 20 rokoch má na konte už štyri knihy, z toho Chuť žiť je jej osobným príbehom boja s anorexiou.

Mnohí si myslia, že psychické ochorenia, najmä poruchy príjmu potravy, sa týkajú najmä problémových rodín. Z akého rodinného prostredia pochádzate?

Pochádzam z úplnej rodiny, rodičia žijú spolu v harmonickom vzťahu. Mám aj staršiu sestru. Nie je to tak, že by nejaký konkrétny typ rodiny alebo výchovy spôsoboval vznik porúch príjmu potravy alebo inej duševnej choroby. Žiadne štúdie to nepotvrdili. Môže sa to stať naozaj kdekoľvek. Aj my sme si, tak ako každá rodina, síce prešli všeličím, ale je to pre mňa bezpečné zázemie. Moji rodičia mi v končenom dôsledku zachránili život.

Pravdepodobne ste boli citlivejšia ako vaši kamaráti. Čo teda bolo spúšťačom vášho ochorenia?

Každá duševná porucha, hlavne poruchy príjmu potravy, je multifaktorálne ochorenie. Ide tam o genetickú predispozíciu, aj osobnostné črty. Ja som úzkostlivá, perfekcionistka, zameraná na výkon. Odjakživa som mala veľmi nízke sebavedomie, negatívny vzťah k sebe a mala som veľmi silný pocit nedostatočnosti. A k tomu všetkému sa ešte pridal vplyv okolia. Ide teda o spoločenské a biologické faktory, a keď sa to všetko dá dokopy, choroba vypukne.

Pamätám si, že už keď som mala osem rokov, nemala som rada svoje telo, pripadala som si tlstá, zdalo sa mi, že mám veľké bruško a zaťahovala som si opasok.

No a tá choroba sa potom vyvíjala sedem rokov. Prišli ďalšie prejavy. Prestala som jesť sladké, rozdeľovala som potraviny na dobré a na zlé, začala som viac športovať, zaujímala som sa o zdravú stravu. Keď som mala 15 rokov, robila som výkonnostnú atletiku a na jednom sústredení nás vážili. Tréneri mi vtedy povedali, že ak sa chcem zlepšiť, bolo by dobré upraviť svoje telesné parametre. Nikto mi síce explicitne nepovedal, že by som mala schudnúť, ale to mi stačilo. Už som sa nenávidela, chcela som schudnúť a niekto mi dal ešte zámienku.

Vraveli ste, že ste začali rozdeľovať potraviny na zlé a dobré. Na základe čoho?

To je predsa všade okolo nás. Aj teraz sa často debaty s kolegami a kamarátmi zvrtnú na to, kto a ako chudne. Veľa som si tiež googlila „zdravé“ recepty, diéty, je toho plný internet. Tak som si rozdelila potraviny na kalorické, tučné, také, ktoré obsahujú cukor a označila som ich za zlé. Napriek tomu, že zlé nie sú. Problém je, že čím viac tá choroba postupovala, tým viac potravín bolo v škatuľke zlé. V tom najťažšom štádiu som si výrazne okresala jedálniček, bola som schopná zjesť len nejaké štyri potraviny.

Toto všetko sa vám dialo v detstve. Ako na to reagovali vaši rodičia? Špeciálne vám varili?

Bola som školopovinné dieťa, ktoré sa snaží byť veľmi samostatné a v puberte revoltovalo, rodičia sa mi teda o stravu veľmi nestarali. Raňajky a desiaty som si pripravovala sama, v škole som mala zjesť obed, potom som šla na tréning. Čo rodičia vnímali dlhšie so znepokojením, bol môj vzťah k sebe samej. Videli, že sa nemám rada, že sa necítim by dosť pekná. Keď som začala v 15 rokoch výrazne obmedzovať stravu, moja mamka stále verila, že je to len puberta. Veď dievčatá diétujú, ona predsa bola rovnaká. Navyše, u nej som to videla veľkú časť detstva. .

Mamka tiež nebolo spokojná so svojim telom, držala diéty, chudla, priberala. Ale tatkovi sa to nepáčilo, snažil sa mi dohovoriť. Vravel, že „preboha športuješ, robíš výkonnostný šport, jedz normálne“. Ale ja som si šla svoje, nedala som si povedať a verila som, že to, čo robím, je správne. Celý problém je v tom, že som si svoju ľudskú hodnotu pretavila do extrémnej štíhlosti.

Článok pokračuje pod fotografiou.

Ako vyzeralo to vaše dno, od ktorého sa vám napokon podarilo odraziť?

V tom najťažšom štádiu som mala 37 kíl. Mala som byť hospitalizovaná, ale veľmi som sa bránila. Moja mamka teda povedala, že zostane so mnou doma, bude mi robiť policajta, aby som nemusela ísť do nemocnice a lekárka na to pristúpila ako na kompromis. Mama teda so mnou ráno vstávala, večer chodila spať, jedla so mnou, varila mi, naberala mi. Bola so mnou nonstop. V tom období som na tom bola psychicky aj fyzicky veľmi zle. Bola som zoslabnutá, apatická, negatívna, mala som ťažké depresie. Táto choroba vám totiž úplne zmení osobnosť.

To je taký paradox. Konečne ste dosiahli to, čo ste chceli – extrémnu štíhlosť, a aj tak ste boli nešťastná…

O tom predsa je táto choroba. Vy sa nesústredíte na nejaké konkrétne číslo. Nikdy nie ste dosť dobrá. Tam neexistuje moment, že by ste sa cítili byť šťastná a spokojná. Nie. Vždy musíte ísť ešte ďalej. Ste uzavretá vo vlastnej hlave a neviete vydržať vo vlastnom tele. Práve naopak, čím viac som chudla, tým viac som nenávidela sama seba.

Mala som silné výčitky svedomia, depresie, úzkosti – dostala som sa do stavu psychózy. Táto choroba vás vedie iba k smrti.

Ako dlho trvalo, kým ste sa spamätali? Kedy nastal zlom, pamätáte si na to?

Mama bola so mnou doma tri mesiace – od júna do augusta. Počas tohto obdobia som sa cítila veľmi zle, prestala som žiť, len som prežívala. Ležala som na posteli, pozerala do stropu a užívala som si ten pocit hladu. Dávalo mi to pocit sebakontroly. Zároveň som si však uvedomovala, že rodičia sú nešťastní a bezmocní. To mi zas spôsobovalo výčitky svedomia. Už som sa v tom jednoducho strácala. Mamina musela na chvíľu odbehnúť k susede, bola som pár minút výnimočne sama.

Tak som sa pokúsila o samovraždu, ale nevyšlo to. Chcela som sa podrezať, ale zachránil ma tupý nôž, tak som to nestihla.

Po svojej skúsenosti tvrdím, že vyliečiť vás môže odborná pomoc spolu s láskou a moja mamka mi tú lásku dala. Vnímala som, že za mňa bojuje. Objímala ma, tíšila, a to mi z veľkej miery zachránilo život. Tretia vec bola, že mi zavolal tréner. Povedal mi, že ma má rád, že sa mám vrátiť na dráhu, že mám pred sebou budúcnosť a nemám ju zahadzovať. To bol ten moment, keď som si uvedomila, že nie som šťastná, že to nie je to, čo som chcela a naopak, kam sa môžem vrátiť, keď budem zdravá. Následne som musela nájsť motiváciu. A vymyslela som si, že keď budem zdravá, vymyslím projekt, ktorým budem pomáhať ľuďom v podobnej situácii. A to zafungovalo.

Dnes už ste úplne zdravá?

Ešte nemôžem povedať, že som z toho na 100 percent von. Áno, anorexia je už za mnou, urobila som obrovské kroky dopredu, už som to znova ja, čo je pre mňa kúzelné, keď vidím, ako som sa menila. Už cítim šťastie aj radosť. Stále však nemám ideálny vzťah sama so sebou, ale aspoň si už uvedomujem, že hodnota nemá nič spoločného s mojou hmotnosťou. Či mám o päť kíl viac alebo menej, nič neznamená.

Podľa vás vyliečiť človeka môže pomôcť len odborná pomoc a láska. O láske, ktorej sa vám dostalo, už máme predstavu, ako však vyzerala tá odborná pomoc?

Liekom som sa dlho bránila, ale napokon mi pri liečbe pomohli. Myslím, že iná cesta nebola. Keď som sa už rozhodla, že áno, chcem sa liečiť, idem bojovať, pristúpili sme aj k tomu. Brala som antidepresíva aj antipsychotiká.

Pri živote vás držal a drží projekt Chuť žiť, ktorým chcete pomáhať druhým ľuďom v podobnej situácii. Ako vznikal a ako funguje? Bolo náročné to rozbehnúť?

V Chuť žiť sa sústreďujeme na tri časti. Prvou je informovanosť, edukácia, destigmatizácia ochorenia. Druhou budujeme záchrannú sieť, čiže poskytujeme rôzne programy – nutričný program, poradňu, mentoringový program, prevenciu – robíme turné po školách. No a potom tretia vec je, že bojujeme za zmenu liečby porúch príjmu potravy. Školíme odborníkov, spolupracujeme s odbornou verejnosťou a ľuďmi, ktorí majú moc to zmeniť. Tiež sa snažíme budovať medzinárodné partnerstvá, napríklad európske, aj s krajinami, kde sú v liečbe oveľa ďalej.

Hovoríte v množnom čísle. Kto je to my?

Tím sa nám už riadne rozrástol. Môj najväčší projektový partner je majiteľ reklamnej agentúry Róbert Slovák, s ním som to vlastne založila. Objavila som ho tak, že som si prečítala jeho blog o tom, aký je rozdiel medzi stránkou Zomri a Milanom Mazurekom. Páčilo sa mi to a oslovila som ho. Napísala som mu, pretože som hľadala reklamnú agentúru, ktorá by do toho išla. A Róbert je muž s veľkým srdcom, išiel do toho so mnou. Začali sme to tvoriť v októbri 2017. Postupne sme nachádzali partnerov, odborných garantov.

Obracajú sa na vás konkrétni ľudia, ktorí potrebujú pomoc?

Je ich pomerne dosť, čo ma teší. Sú to rodičia, aj choré dospelé ženy, chlapci i dievčatá. Najviac je však dievčat v adolescentnom veku. Stretneme sa a ja som len ten motivátor, niekto, kto ich vypočuje, podporí, nasmeruje ich. Už som takto potiahla viacero rodín. Často sa na tých stretnutiach plače, ale pre mňa je najkrajší pocit, keď vidím, že dám človeku nádej.

Aké máte teda pred sebou ešte méty. Aj v pracovnom aj osobnom živote?

Chcem sa ísť ďalej vzdelávať. Láka ma európska politika, medzinárodné vzťahy, ale zároveň aj scenáristika, diplomacia, možno psychológia. Aj preto som ešte nešla na vysokú školu, i keď som bola prijatá na Karlovu univerzitu. Ešte sa musím dať viac dokopy a zadefinovať si, kam povedú moje kroky. No a v projekte je našim veľkým „chlpatým“ cieľom, aby bolo čo najmenej prípadov porúch príjmu potravy, fungujúca liečba, denné stacionáre, dostupná psychoterapia. Máme ešte veľa čo robiť.

Spomínali ste, že už ako tínedžerka ste chceli byť samostatná, bývali ste na internáte. Teraz máte 20 rokov, žijete sama v Bratislave, zarábate si na seba… Asi to nie je jednoduché v takomto mladom veku…

Do Bratislavy som prišla na školu, na LEAF Academy a odvtedy som tu. Našla som si prácu a asi pri mne Pán Boh stál, mám robotu, do ktorej sa každý deň teším. Osamostatnila som sa. Samozrejme, že to nie je jednoduché. Napríklad za posledného pol roka som pocítila finančný stres, bála som sa, že stratím prácu. Ale mám veľmi podporné prostredie, som za to vďačná. Neľutujem svoje rozhodnutie.

Pôvodom ste z Banskej Bystrice a v Bratislave žijete viac ako tri roky. Ako ste si tu zvykli?

Bratislavu som si zamilovala hneď ako som sem prišla, vytvorila som si tu domov. Každý deň sa do mesta zamilovávam viac a viac. Chýba mi síce príroda a toto leto je tu veľa komárov, ale sú tu úžasní ľudia. Milujem vodu, Kuchajdu, Štrkovec, Dunaj, Karloveské jazero. Na relax teda vyhľadávam prírodu, ktorá tu je.