Prezidentka: Profily vyznamenaných pri príležitosti 27. výročia vzniku SR

Zdroj: TASR

Rad Bieleho dvojkríža I. triedy (in memoriam):

Milada Horáková

Milada Horáková, rodená Králová, sa narodila 25. decembra 1901 v Prahe-Královských Vinohradoch. Vyštudovala Právnickú fakultu Univerzity Karlovej, na ktorej promovala v roku 1926. V roku 1924 sa Milada Králová stretla so známou senátorkou Františkou Plamínkovou a začala pracovať v Ženskej národnej rade (ŽNR), neskôr sa stala kľúčovou osobnosťou tohto združenia. Po skončení štúdií nastúpila na Ústredný sociálny úrad pražského magistrátu a v roku 1929 sa stala členkou Českej strany národno-sociálnej (ČSNS).

V roku 1939 museli vydaté ženy v štátnych službách zo zákona odísť do penzie, aby uvoľnili miesta pre ľudí odsunutých z územia, ktoré bolo v dôsledku predvojnových udalostí pripojené k Nemeckej ríši. V tomto období sa Milada Horáková zapojila do odbojovej činnosti, cez ŽNR organizovala sociálnu pomoc.

Jej činnosť neušla pozornosti gestapa. Po výsluchu spojenom s mučením ju internovali vo väznici na Pankráci a na Karlovom námestí, neskôr ju previezli do Malej pevnosti v Terezíne. V októbri 1944 ju súd v Drážďanoch odsúdil na osem rokov väzenia.

V máji 1945 sa vrátila do Prahy, vstúpila opäť do obnovenej ČSNS, stala sa členkou jej vedenia a poslankyňou Dočasného národného zhromaždenia. Obnovila taktiež činnosť ŽNR pod novým názvom Rada československých žien (RČŽ) a stala sa jej predsedníčkou. Bola aj podpredsedníčkou Zväzu oslobodených politických väzňov a členkou Zväzu priateľov ZSSR.

V roku 1946 sa stala poslankyňou československého parlamentu, kritizovala činnosť ľudových súdov, hospodárstva a zahraničnej politiky. V období vládnej krízy vo februári 1948 sa snažila o zvolanie schôdze parlamentu. Po februári 1948 ju vylúčili zo všetkých verejných funkcií, na protest proti takému postupu sa vzdala aj poslaneckého mandátu.

Štátna bezpečnosť (ŠtB) ju zatkla 27. septembra 1949. Urobili z nej ústrednú postavu vymysleného sprisahania Directoria. Zinscenovaný proces s Miladou Horákovou a s 12 spoluobža­lovanými pred senátom JUDr. Karla Trudáka trval od 31. mája do 8. júna 1950.

Proti chystanej poprave českej političky demonštrovali také známe osobnosti, ako Albert Einstein, britský premiér Winston Churchill, manželka amerického prezidenta Eleanor Rooseveltová a mnohí ďalší. Miladu Horákovú popravili 27. júna 1950 vo väznici na Pankráci. Rozsudok nad Miladou Horákovou zrušil Najvyšší súd ČSSR 8. júla 1968, k úplnej rehabilitácii jej osoby prišlo až po roku 1989.

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy bol udelený týmto osobnostiam:

Peter Zajac

Peter Zajac sa narodil 3. januára 1946 v Bratislave. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) v Bratislave študoval v rokoch 1963 až 1968 slovenský a nemecký jazyk. Germanistike sa venoval aj na univerzite v nemeckom Tübingene v rokoch 1967 – 1968.

Pracovať začal ako redaktor vo vydavateľstve Smena. Od roku 1972 vyučoval na pedagogickej fakulte v Nitre.

V Slovenskej akadémii vied (SAV) pôsobil od roku 1981 ako vedecký pracovník. V rokoch 1991 až 1998 viedol Ústav slovenskej literatúry SAV a neskôr pôsobil na oddelení výskumu slovenskej literatúry 20. storočia tohto ústavu. V súčasnosti je predsedom vedeckej rady ústavu. Prednášal slavistiku na Humboldtovej univerzite v Berlíne, kde je emeritným profesorom.

Po Nežnej revolúcii v roku 1989 bol jedným zo zakladateľov hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN). Ako člen Demokratickej strany (DS) bol v rokoch 1999 až 2001 podpredsedom.

V roku 2001 zakladal Občiansku konzervatívnu stranu (OKS), v rokoch 2007 až 2012 ju viedol a v apríli 2012 sa stal čestným predsedom OKS.

Za poslanca Národnej rady (NR) SR za Slovenskú demokratickú koalíciu bol zvolený v roku 1998. V poslaneckej lavici sedel do roku 2001, keď sa vzdal poslaneckého mandátu. Za poslanca parlamentu kandidoval v roku 2010 za stranu Most-Híd (OKS vtedy nekandidovala), v parlamente zotrval do predčasných parlamentných volieb v roku 2012.

Peter Zajac patril ku generačnému zoskupeniu autorov okolo Mladej tvorby. V súčasnosti pravidelne glosuje slovenskú literatúru a venuje sa aj politickej publicistike a esejistike.

Branislav Tvarožek

Branislav Tvarožek sa narodil 1. decembra 1925 v Loku pri Leviciach. V detstve sa naučil tri jazyky: slovenčinu, maďarčinu a nemčinu. Ten posledný ho počas Povstania a konečných rokoch vojny zachránil. V lete 1944 sa zapojil do Slovenského národného povstania (SNP) a stal sa členom vysokoškolského strážneho oddielu – špecializovanej jednotky, ktorú vytvoril slovenský povstalecký generál Ján Golian.

Po potlačení Povstania sa dostal do nemeckého zajatia, odkiaľ sa mu neskôr podarilo uniknúť. Po návrate domov spolu s otcom pomáhali partizánom v okolí Nového Mesta nad Váhom. Nástupom komunistickej totality sa však aj jeho osoba ocitla uprostred politických procesov. Začiatkom roka 1949 ho zatkli po tom, ako poskytol nocľah svojmu bratrancovi Živodarovi, ktorý sa vtedy vrátil do Československa ako kuriér západných spravodajských služieb.

Za pomoc bratrancovi bol zaistený a v zinscenovanom procese „Živodar Tvarožek a spol.“ bol odsúdený na päť rokov odňatia slobody, ktoré si odpykal v pracovnom tábore Jáchymov. Väčšinou pracoval v elektrodielňach, kde sa ťažko zranil a takmer prišiel o zrak. Následky komunistického väzenia si tak nesie dodnes. Po vypršaní trestu sa vrátil domov, v roku 1960 sa oženil a zvyšok pracovného života sa živil ako elektrikár.

Martin Janec (in memoriam).

Vyznamenanie prebrala dcéra Katarína Vicianová

Martin Janec patril k významným predstaviteľom protifašistického a protikomunistického odboja. Do protifašistického odboja vstúpil v roku 1939 ako 18-ročný – stal sa členom odbojovej skupiny Obrana národa. On aj ďalší členovia jeho rodiny pomáhali utečencom nacistami ovládaného Protektorátu Čechy a Morava prejsť cez Slovensko a zachrániť sa. Neskôr sa stal členom Vysokoškolského strážneho oddielu a v SNP bojoval od jeho vypuknutia. Vojenskú prísahu skladal do rúk Jána Goliana. Legitimáciu s podpisom generála Goliana dostal kedysi ako člen Vysokoškolského strážneho oddielu.

Počas SNP pomáhal zostreleným kanadským letcom prejsť do bezpečia a zažil aj nemecké zajatie, z ktorého sa mu podarilo utiecť. Do odboja vstúpili aj štyria bratia Martina Janeca, prenasledovaní boli tiež ich rodičia.

Profesor Martin Janec sa stal po druhej svetovej vojne medzinárodne uznávaným detským chirurgom a autorom odborných detských publikácií a učební. Ako lekár pracoval takmer 40 rokov.

Ján Cibuľa (in memoriam).

Vyznamenanie prebral syn David Cibuľa.

Ján Cibuľa bol významný rómsky predstaviteľ, ktorý sa výrazne zaslúžil o uznanie rómskej národnosti. Bol prvým rómskym lekárom v Československu, spoluzakladateľom a prezidentom Medzinárodnej rómskej únie a v roku 2001 kandidátom na Nobelovu cenu za mier. Patril medzi ľudí, ktorí sa zaslúžili o uznanie rómskej národnosti v Organizácii Spojených národov (OSN) 4. marca 1979.

Ján Cibuľa pochádza zo slovenského Klenovca, kde sa narodil 7. januára 1932. S prácou pre lepšie postavenie Rómov začal ešte počas svojho pôsobenia na Slovensku, kde v roku 1957 promoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

V roku 1968 spoluzakladal Zväz Cigánov – Rómov na Slovensku. V ten istý rok Československo opustil a žil vo Švajčiarsku. Pôsobil ako člen parlamentu rómskej organizácie, ktorá v roku 1971 pripravovala vznik Medzinárodnej rómskej únie (International Romani Union – IRU). V roku 1978 sa stal jej prezidentom.

V Londýne 8. apríla 1971 inicioval samit, na ktorom jeho účastníci po prvý raz verejne odmietli pomenovanie „Cigán“ od majoritných spoločností a deklarovali prijatie pomenovania Róm. Tento deň sa stal Medzinárodným dňom Rómov. V roku 1985 sa stal laureátom švajčiarskej Kultúrnej ceny kantónu Bern.

V roku 2001 navrhlo Združenie česko-slovenských Rómov v Kanade Jána Cibuľu na udelenie Nobelovej ceny za mier.

Ján Cibuľa zomrel 18. augusta 2013 po ťažkej chorobe v Berne.

František Mikloško

František Mikloško sa narodil 2. júna 1947 v Nitre. Vyštudoval matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. V rokoch 1971 až 1983 bol výskumným pracovníkom v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave. Do roku 1990 z politických dôvodov pracoval striedavo v niekoľkých robotníckych povolaniach.

V rokoch 1968 – 1989 bol kresťanským aktivistom v ilegálnom kresťanskom hnutí. Prispieval do samizdatových časopisov a bol jedným z iniciátorov manifestácie bratislavských veriacich za náboženskú slobodu, tzv. Sviečkovej manifestácie (1988).

Po novembri 1989 sa angažoval v hnutí Verejnosť proti násiliu, neskôr ako predstaviteľ Občianskej demokratickej únie – VPN (ODÚ – VPN). Za VPN kandidoval v roku 1990 vo voľbách do Slovenskej národnej rady (SNR). V rokoch 1990 – 1992 zastával funkciu predsedu SNR.

Do Kresťanskodemo­kratického hnutia (KDH) vstúpil v marci 1992 a do roku 1996 bol jeho podpredsedom. Od marca 1990 do júla 2010 bol poslancom Slovenskej národnej rady, NR SR, najprv za VPN, neskôr za KDH a SDK. V roku 2004 bol kandidátom KDH na post prezidenta SR.

V roku 2008 vystúpil z KDH a spoluzakladal stranu Konzervatívni demokrati Slovenska (KDS), za ktorú v roku 2009 opäť kandidoval v prezidentských voľbách. O Prezidentský palác zabojoval aj v roku 2019.

Je autorom kníh Nebudete ich môcť rozvrátiť (1991), Čas stretnutí (1996), Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989, za ktorú bol v roku 2001 ocenený Cenou Dominika Tatarku (spolu s editormi knihy Gabrielou a Petrom Smolíkovými), Desať spravodlivých (2011) alebo Znamenia čias (2013).

V júni 2007 si prevzal Medailu Slovenskej akadémie vied (SAV) za podporu vedy a od roku 2017 je členom Redakčnej rady Encyclopaedia Beliana.

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy bol udelený týmto osobnostiam:

Zuzana Mistríková

Zuzana Mistríková sa narodila 21. mája 1967 v Bratislave. Vyštudovala divadelnú a rozhlasovú dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Pracovala v Slovenskej televízii a v Divadle Nová scéna.

Patrila k študentským lídrom počas Nežnej revolúcie v roku 1989.

Po Novembri 1989 sa ako 23-ročná stala poslankyňou SNR.

Členkou rozhlasovej rady bola v rokoch 1991 – 1992. Na poste prezidentky Rady pre reklamu pôsobila v rokoch 1996 – 2004.

Neskôr bola aj výkonnou riaditeľkou Asociácie nezávislých rozhlasových a televíznych staníc. Na Ministerstve kultúry SR pracovala ako generálna riaditeľka sekcie médií a audiovízie v rokoch 2002–2006.

V súčasnosti zastáva niekoľko pozícií. Je výkonnou riaditeľkou v konzultačnej spoločnosti PubRes, výkonnou riaditeľkou neziskovej odbornej inštitúcie Mediálny inštitút, výkonnou viceprezidentkou Slovenskej filmovej a televíznej akadémie, členkou Prezídia Rady pre reklamu a členkou Správnej rady VŠMU. Venuje sa aj distribúcii a produkcii filmov.

Helena Barancová

Helena Barancová sa narodila v obci Lenartov v okrese Bardejov. Je absolventkou Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, na ktorej začala po ukončení štúdia aj pôsobiť. Ale vzhľadom na to, že nebola členkou Komunistickej strany, bol jej profesijný rast obmedzený a svoju činnosť na vysokej škole musela prerušiť. V roku 1991 sa stala vedúcou Katedry pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Na tomto poste zotrvala do roku 1999.

V roku 1991 habilitovala na docentku v odbore pracovné právo. V rovnakom odbore získala v roku 1995 najvyššiu vedeckú hodnosť doktor vied (DrSc.). Prezident Michal Kováč ju v júni 1997 vymenoval za profesorku v odbore pracovné právo.

Na konci 90. rokov 20. storočia sa spolupodieľala na založení Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Od 1. februára 2007 do 23. apríla 2010 a od 1. novembra 2011 do 31. októbra 2015 bola jej dekankou. Na fakulte stále pôsobí ako vedúca katedry pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia a súčasne tiež ako členka vedeckej rady fakulty.

Vysokoškolskou učiteľkou v odbore pracovné právo je vyše 30 rokov s určitými prestávkami v období neslobody, keď nemohla naplno vykonávať svoju pedagogickú činnosť z ideologických dôvodov. Svoje povolanie vysokoškolského učiteľa v priebehu svojej doterajšej profesijnej kariéry plnila ako svoje poslanie s láskou a vedeckým zanietením.

Tibor Soós

Tibor Soós je veľkou osobnosťou rýchlostnej kanoistiky nielen v Komárne, ale aj na Slovensku a na medzinárodnej úrovni. Dlhé roky pôsobil vo funkcii predsedu Kajak&kanoe klubu Komárno. Je známy nielen ako funkcionár, ale ľudia ho poznajú predovšetkým ako trénera úspešného štvorkajaku (K4) a podpísal sa pod výnimočné úspechy komárňanskej zlatej éry našej rýchlostnej kanoistiky, pričom vychoval niekoľko úspešných olympionikov.

Ondrej Demáček

Ondrej Demáček sa narodil sa v roku 1940. Ako stredoškolský učiteľ vyučuje informatiku na Gymnáziu Jura Hronca v Bratislave. Je zakladateľom Korešpondenčného seminára z programovania. Ide o súťaž v programovaní, určenú pre stredoškolákov, ktorá je organizovaná Fakultou matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave.

Jozef Plachý

Jozef Plachý sa narodil 28. februára 1949 v Košiciach, má české aj slovenské občianstvo. Je účastník štyroch olympijských hier (OH) v behoch na stredné trate (1968 – 5. miesto na 800 m, 1972, 1976 a 1980), bol držiteľ európskeho juniorského rekordu na 800 metrov (m) časom 1:45,9 min.

Pamätný je jeho triumf zo Stuttgartu 1969, kde v medzikontinen­tálnom stretnutí Európa – Amerika finišoval v čs. rekorde 1:45,4 min, ktorý bol slovenský rekord až do roku 2008, teda takmer štyri desaťročia. Prekonal ho až Jozef Repčík na Zlatej tretre v Ostrave časom 1:44,94 min.

Má striebro z majstrovstiev Európy (ME) v Aténach 1969 v behu na 800 m, ďalšie cenné medaily na 800 m z halových šampionátov – zlato z ME v Grenobli 1972, bronzy z ME v Rotterdame 1973 aj z ME v Göteborgu 1974, z Rotterdamu aj striebro z nevšednej štafety na 4×4 kolá v čisto slovenskej zostave Kováč, Samborský, Plachý, Šišovský. Na Svetovej letnej univerziáde v Sofii 1977 zvíťazil v behu na 1500 metrov.

Najlepší slovenský strednotratiar dal dôstojnú bodku za kariérou na svojich štvrtých OH v Moskve 1980, kde vo finále 1500 m za účasti Coea a Ovetta dobehol šiesty.

Bol aj európsky rekordér na 880 yardov (1:46,7, 1970) a získal 13 čs. titulov a 3 slovenské. Držiteľa Strieborných kruhov SOV (2009) do Siene slávy slovenskej atletiky uviedli v roku 2013. Laureátom ankety Športovec roka sa stal v roku 2019.

Pavel Sadloň

Pavel Sadloň sa ako riaditeľ Gymnázia na Ulici Ladislava Sáru v Bratislave významnou mierou podieľal na vzniku Taliansko-slovenskej bilingválnej sekcie, ktorá vznikla v roku 1991 a patrí medzi prvé bilingválne sekcie na Slovensku. Veľmi promptne zareagoval na ponuku otvoriť podobný typ štúdia na Slovensku. Založenie sekcie je výsledkom entuziazmu a presvedčenia jej zakladateľov, že bilingválne vzdelávanie otvára mladým ľuďom nové možnosti v rámci znovuzjednotenej Európy.

Zasadzoval za dosiahnutie lepšieho postavenia učiteľov v spoločnosti a adekvátne ohodnotenie ich práce. Cez Asociáciu riaditeľov štátnych gymnázií Slovenskej republiky, ktorej šéfuje, hlása myšlienku, že vzdelanie nesmie byť degradované nedostatkom peňazí a musí byť spoločnou prioritou nás všetkých. Vo funkcii riaditeľa školy na Gymnáziu na Ulici Ladislava Sáru v Bratislave pôsobí od roku 1990.

Andrej Bán

Andrej Bán sa narodil 28. apríla 1964 v Bratislave. Štúdium ekonómie na Národohospodárskej fakulte Vysokej školy ekonomickej v Bratislave absolvoval v rokoch 1983 – 1987. V rokoch 1984 – 1986 študoval aj žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Profesionálne sa reportážnej fotografii, ale aj písanej žurnalistike začal venovať v roku 1987. Jeho fotografie či fotoreportáže uverejňovali a uverejňujú české aj slovenské periodiká, ako napríklad Mladé rozlety, Plus 7 dní, Mladý svět, reflex, .týždeň a Denník N. Dlhoročný reportér a fotograf je známy aj ako humanitárny pracovník. V roku 1999 sa podieľal na založení charitatívnej organizácie Človek v ohrození.

Je držiteľom mnohých prestížnych ocenení, ako napríklad Novinárskej ceny Nadácie otvorenej spoločnosti – Open Society Foundation za najlepšiu reportáž (Bosna a Hercegovina 2006, Kosovo 2007 a 2008, Balkán 2008, Izrael a Gruzínsko 2010, Turecko 2012), alebo ceny Osobnosť slovenskej fotografie od medzinárodnej poroty Stredoeurópskeho domu fotografie za knihu a výstavu Iné Slovensko (2006). Cenu Krištáľové krídlo v kategórii publicistika a literatúra dostal v roku 2004 a v roku 2015 získal ocenenie Biela vrana za občiansku statočnosť.

Na 26. ročníku Mesiaca fotografie bol jeho záber sýrskeho utečenca na brehu ostrova Lesbos ústrednou fotografiou. V rokoch 2000 až 2004 pôsobil aj ako člen medzinárodnej poroty Czech Press Photo.

Na svojom konte má Andrej Bán okrem oceňovanej publikácie Iné Slovensko (2005) aj reportážne knihy Kosovo (2008), Na juh od raja (2016) a Slon na Zemplíne (2018). Je tiež autorom alebo spoluautorom námetu viacerých dokumentárnych filmov, ako napríklad Krátka pamäť, Tisovy stíny, Duše, Akvárium, My zdes.

Silvia Pastoreková

Silvia Pastoreková sa narodila 19. apríla 1961 v Martine. Vysokoškolské vzdelanie nadobudla na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, titul RNDr. získala na katedre mikrobiológie a virológie (1985). Postgraduálne štúdium absolvovala v rokoch 1988 – 1992 pod vedením RNDr. Jana Závadu, DrSc., titul CSc. obhájila vo Virologickom ústave SAV. Vedeckú hodnosť doktor vied (DrSc.) v odbore onkológia dosiahla v Ústave experimentálnej onkológie SAV (2003). Od roku 1985 pracuje vo Virologickom ústave SAV, od roku 2003 ako vedúca vedecká pracovníčka oddelenia molekulárnej medicíny.

Vedúca vedecká pracovníčka Virologického ústavu Slovenskej akadémie vied Silvia Pastoreková sa spoločne s manželom Prof. RNDr. Jaromírom Pastorekom, DrSc., a spolupracovníkmi zásadným spôsobom podieľala na objave a popísaní onkologického markeru, ktorý signalizuje viaceré typy rakovinových nádorov. Podarilo sa im odhaliť bielkovinu CA IX, ktorá je dnes predmetom celosvetového vedeckého záujmu ako biomarker agresívnych nádorov, ktoré trpia nedostatkom kyslíka. Uznávaná virologička zastupuje Slovensko v Európskej organizácii pre výskum a liečbu rakoviny (EORTC) a v medzivládnej organizácii Európska molekulárno-biologická konferencia (EMBC).

Odborníčka je členkou Európskej asociácie pre výskum rakoviny (EACR) a členkou Učenej spoločnosti SAV.

Práca profesorky Pastorekovej bola ocenená Cenou SAV za vedecko-výskumnú činnosť (2003) i Krištáľovým krídlom v kategórii Medicína a veda (2006). V roku 2009 sa stala Slovenkou roka v kategórii Veda a vzdelávanie.

Pribinov kríž I. triedy

Igor Luther

Igor Luther sa narodil 5. augusta 1942 v Banskej Bystrici. Slovenský filmový kameraman patrí medzi tvorcov tzv. novej vlny československej kinematografie 60. rokov 20. storočia. Je starší brat režiséra Miloslava Luthera. Po maturite pôsobil rok v Československej televízii Bratislava ako strihač a potom študoval Filmovú a televíznu fakultu (FAMU) v Prahe, ktorú ukončil v roku 1966. Na škole sa zoznámil, okrem iného, so scenáristom Luborom Dohnalom a režisérom Jurajom Jakubiskom, s ktorými začal nakrúcať.

Jeho celovečerným debutom bol v roku 1967 film Juraja Jakubiska Kristove roky. Potom sa podieľal na dvoch slovensko-francúzskych koprodukčných filmoch s Alainom Robbe-Grilletom. Po okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 emigroval do Paríža. Neskôr sa presídlil do Hamburgu a potom do Mníchova. Spolupracoval s radom významných režisérov, ako Helmut Förnbacher, Michael Verhoeven, Ulrich Schamoni, Andrzej Wajda, Volker Schlöndorff, Michael Haneke, Bernhard Wicki.

Rudolf Urc

Rudolf Urc sa narodil 12. júna 1937 vo Zvolene. Po absolvovaní štúdia dramaturgie na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU) v Prahe začal pracovať v Bratislave ako režisér a vedúci dramaturg Spravodajského filmu a Štúdia krátkych filmov. Stál za dokumentárnymi filmami Človek z Málinca (1959), Dve demokracie (1960), Tri spomienky (1964), Posledný odpich (1966), Nedokončená kronika (1967) či Generáli (1969).

Po roku 1968 prejavil silný občiansky postoj a preto sa 16 filmov, na ktorých sa podieľal, dostalo na dlhé roky do trezoru a jeho samého odsunuli do animovanému filmu. Ako dramaturg pracoval takmer so všetkými vedúcimi predstaviteľmi slovenskej animovanej tvorby, najmä s Viktorom Kubalom.

Inicioval vznik prvého slovenského celovečerného animovaného filmu Zbojník Jurko (1976). Sám režíroval mnoho úspešných animovaných filmov a seriálov, ako sú Oráč a obri (1975), Minútky na vrátnici (1978), Prvá trieda (1984), Dada a Dodo (1988), Rozprávky z nočnej košieľky (1990) a Bratislavské rozprávky (1995).

Je autorom mnohých publikácií, ktoré sa venujú filmovému umeniu. Napísal knihy Animovaný film (1980) a Traja veteráni za kamerou (1988), pre Vysokú školu múzických umení (VŠMU) pripravil skriptá Dejiny animovaného filmu I (1995) a Dejiny animovaného filmu II (1999). V roku 2010 vydal publikáciu o živote a tvorbe slovenského Viktora Kubala s názvom Viktor Kubal: filmár, výtvarník, humorista.

V roku 2008 získal Čestnú medailu Albína Brunovského za výrazný prínos v oblasti animovaného filmu. Cenu predsedu NR SR za mimoriadny prínos v oblasti humanitných vied dostal Rudolf Urc v júni 2010.

Na filmovom festivale Art Film Fest v Trenčianskych Tepliciach v roku 2012 si prevzal ocenenie Zlatá kamera. V roku 2017 sa stal laureátom národnej filmovej ceny Slnko v sieti, ktorú mu udelila Slovenská filmová a televízna akadémia (SFTA) za výnimočný prínos slovenskej kinematografii.

Pribinov kríž II. triedy

Zora Bútorová

Zora Bútorová sa narodila 17. januára 1949 v Bratislave. V roku 1972 ukončila Filozofickú fakultu Univerzity Komenského ako promovaná sociologička. Postupne pracovala ako výskumníčka v Československom výskumnom ústave práce a sociálnych vecí, v rokoch 1976 až 1982 vo Výskumnom ústave životnej úrovne. V roku 1975 získala PhDr. zo sociológie a v roku 1979 na tej istej fakulte aj Csc.

V rokoch 1983 až 1990 pracovala ako výskumníčka v Kabinete teórie vedy a prognóz SAV. Potom pôsobila v Centre pre výskum spoločenských problémov pri KC VPN. V roku 1990 sa vrátila na akademickú pôdu Ústavu pre sociálnu analýzu Univerzity Komenského. Od roku 2003 pracuje ako analytička Inštitútu pre verejné otázky, ktorý spoluzakladala. Predtým pôsobila na Univerzite Komenského a Slovenskej akadémii vied.

Od jari 1990 sa zaoberá výskumom politickej kultúry a postojov obyvateľov k rozličným aspektom transformácie spoločnosti. Od polovice 90. rokov skúma aj zmeny v živote žien a v rodových vzťahoch na Slovensku po páde komunizmu.

V roku 1997 spoluzaložila Inštitút pre verejné otázky, kde pracovala najskôr ako riaditeľka, od roku 1999 ako externá analytička a od roku 2003 ako analytička.

V rokoch 2000 až 2001 absolvovala študijný pobyt na Medzinárodnom fóre pre demokratické štúdie pri Národnej nadácii pre demokraciu vo Washingtone. Pedagogicky pôsobí na Trnavskej univerzite.

V roku 2012 získala od Miroslava Lajčáka ocenenie ministra zahraničných vecí za „významný prínos v oblasti ochrany práv seniorov“. V roku 2013 jej bola udelená Cena Dominika Tatarku.

Alžbeta Rajterová

Alžbeta Rajterová, manželka svetoznámeho dirigenta Ľudovíta Rajtera, zasvätila celý svoj život popularizácii slovenskej vážnej hudby. V rokoch 1991 až 1995 bola riaditeľkou Slovenskej filharmónie.

Je poprednou slovenskou muzikologičkou a dramaturgičkou. Uznávaná muzikologička sa aktívne venuje nielen kultúrnemu dianiu a organizovaniu hudobného života na Slovensku, ale aj redakčnej a publikačnej činnosti.

Klára Kubičková

Klára Kubičková sa narodila 15. augusta 1936 v Leviciach. V rokoch 1953 – 1959 absolvovala štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po ukončení štúdia pracovala v od roku 1960 do roku 1965 v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti v Banskej Bystrici. V banskobystrickom ústave pôsobila aj v rokoch 1974 – 1977.

Na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici pôsobila v rokoch 1965 – 1971. Od roku 1971 do roku 1974 pracovala v Oblastnej galérii v Banskej Bystrici. V Štátnom projektovom a typizačnom ústave (ŠPTÚ) pracovala ako samostatná vedecká pracovníčka v rokoch 1983 – 1987.

V roku 1987 nastúpila na post kurátorky architektonickej zbierky v Slovenskej národnej galérii (SNG) v Bratislave, kde v roku 1990 založila a do roku 1993 aj viedla Galériu architektúry, úžitkového umenia a dizajnu SNG. Predsedníčkou Rady galérií Slovenska bola v roku 1990. V rokoch 1992 – 1999 bola tiež predsedníčkou pracovnej skupiny DOCOMOMO Slovakia.

Od roku 1997 žije v Banskej Bystrici, kde sa venuje dejinám architektúry tohto mesta. V roku 2012 spoluzakladala Centrum architekta Ladislava Eduarda Hudeca v Banskej Bystrici.

Členka Spolku architektov Slovenska, Slovenskej výtvarnej únie či Združenia historikov moderného umenia je autorkou nielen mnohých odborných monografií, štúdií a článkov, ale pripravila aj mnohé rozhlasové a televízne relácie.

Dlhoročnú odbornú prácu Kláry Kubičkovej ocenili mnohými cenami. Cenu Mariána Várossa, ktorá je výročnou cenou Asociácia teoretikov, kritikov a historikov výtvarného umenia za teoretickú a umeleckohistorickú činnosť v oblasti architektúry, získala v roku 1991. V roku 2005 dostala Cenu profesora Martina Kusého a v roku 2010 Kvet umenia a kultúry – Cenu Banskobystrického samosprávneho kra­ja.

Je tiež držiteľkou Ceny primátora Banskej Bystrice za rok 2011. Za celoživotnú činnosť v oblasti obnovy a ochrany kultúrneho dedičstva jej v roku 2014 udelili Cenu Andreja Kmeťa.

Cenu Emila Belluša 2019, ktorú Spolok architektov Slovenska (SAS) udeľuje každoročne od roku 1990 za celoživotné dielo v oblasti architektúry, získala historička architektúry Klára Kubičková v roku 2019.

Pribinov kríž III. triedy

Mária Šustrová

Mária Šustrová pracovala 22 rokov v bratislavskej Detskej fakultnej nemocnici, založila oddelenie imunológie a alergológie. Takmer 40 rokov sa zaoberá problematikou Downovho syndrómu. V roku 1993 iniciovala založenie Spoločnosti Downovho syndrómu. O rok neskôr vzniklo Centrum pre Downov syndróm pri Ústave preventívnej a klinickej medicíny, v ktorom dodnes pracuje.

Zúčastnila sa na významných vedeckých projektoch, ktoré sa týkajú tejto problematiky. Známa je aj jej publikačná činnosť, prednášala na mnohých medzinárodných sympóziách.

Mária Šustrová získala v roku 2000 ocenenie v rámci 4. ročníka iniciatívy Vzájomne za zdravie a život – Humanitný čin roku 2000. V roku 2009 bola ocenená za medicínu a vedu Krištáľovým krídlom. V roku 2018 získala cenu Môj lekár.

Pôsobí aj ako profesorka na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety a na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave. Učí pravidelne na oboch univerzitách, externe prednáša aj na iných fakultách pediatriu, lekársku etiku a sociálnu prácu.