Partia, aká sa len tak nevidí: Maturanti chystajú stretávku po neuveriteľných 60 rokoch
Maturanti z roku 1961 boli vôbec prvými v socialistickom Žiari nad Hronom. Skvelým kolektívom sú aj po šiestich desaťročiach.
Maturantov z roku 1961 sa počas štúdia dotklo hneď niekoľko školských reforiem. Začali chodiť do Národnej školy, onedlho sa stali žiakmi Osemročnej strednej školy, maturitu však nakoniec získali na Jedenásťročnej strednej škole, skrátene JSŠ.
Tento ročník je ale výnimočný aj niečím iným. Maturanti zo šesťdesiateho prvého boli totiž vôbec prvými maturantmi v socialistickom Žiari nad Hronom. A stretávajú sa dodnes. Tento rok 30. júla ich čaká stretávka po neuveriteľných šiestich dekádach.
Silná zostava
Sekretárka, primárka na stomatológii, významná bratislavská advokátka, primárka detského novorodeneckého oddelenia, riaditeľ stavebného skúšobného ústavu, vyšetrovateľ na kriminálke či zakladateľ známej spoločnosti. To je len niekoľko profesií, v ktorých sa nakoniec uplatnili prví žiarski maturanti.
„Máme medzi sebou aj staré mamy, ktoré majú viac ako desať vnúčeniec a kopu pravnúčat. A toto u maturantov nie je veru častý jav,“ hovorí s úsmevom Milan Novák, jeden zo študentov slávneho ročníka.
Sedemdesiatsedemročný inžinier chémie pôsobil po štúdiách v tunajšej hlinikárni, neskôr založil a vyše 20 rokov viedol súkromnú spoločnosť. Práve pán Novák je v súčasnosti organizátorom stretávok, rolu prebral po bývalej spolužiačke. Stretnutia plánuje spolu so svojou manželkou, tiež bývalou spolužiačkou. Zo študentskej lásky sa nakoniec stala láska na celý život.
Odmlka po revolúcii
Ako vysvetľuje pán Novák, stretávky nie sú vždy pravidelné, v poslednej dobe sa však maturanti schádzajú častejšie než v minulosti.
„Od roku 2018 (stretnutie po 57 rokoch) sme sa mali stretávať každý rok, no pandémia nám to minulý rok prekazila. Asi medzi najemotívnejšie patrilo stretnutie po 30 rokoch v roku 1991. V zápisoch v “Kronike stretnutí” je cítiť eufóriu zo spoločenských zmien a radostné očakávania. Nasledujúca realita však bola pre mnohých sklamaním, čomu nasvedčuje aj 20 rokov trvajúca odmlka v pomaturitných stretnutiach. Triedne kroniky a kroniky z prvých štyroch stretnutí uchovával triedny profesor Dodek. Bohužiaľ, tie k dispozícii nemáme, nakoľko pán profesor Dodek už zomrel a kroniky sa k nám nedostali,“ vysvetľuje v mene prvých žiarskych maturantov Novák.
Ročník, ktorý utkvel v pamäti
Stretávky maturantov po rokoch sú u nás bežným zvykom, ich periodicita však časom zvykne klesať. Ľudia sa sťahujú, zakladajú rodiny, sú pracovne zaneprázdnení, neskôr môže začať zrádzať i zdravie. Družnosť kolektívu z roku 1961 má podľa Nováka viacero príčin.
Ako zdôrazňuje, hlavne sa musí nájsť niekto, kto stretnutie zorganizuje. Ďalším z dôvodov, prečo to ročníku 61 funguje, je vraj výhoda, že väčšina spolužiakov zostala žiť v regióne.
„Keďže sme boli prví maturanti v meste, značná časť učiteľov začínala svoju kariéru práve s nami. O tom, že sme boli v niečom špecifickí, svedčí aj výrok našej bývalej profesorky Nelli Veselej. Na našom stretnutí po 55 rokoch nám povedala, že na obdobnom stretnutí inej triedy po 30 rokoch si nevedela spomenúť na mená maturantov, pričom nás všetkých oslovovala krstnými menami,“ ozrejmuje.
Pri otázke, koľko maturantov sa 30. júla stretne, začína pán Novák počítať: „Začínali sme ako jedna veľká trieda, ktorá sa po roku a pol rozdelila na A triedu s 22 študentami a B triedu s 21 študentami. Všetkých 43 študentov v roku 1961 zmaturovalo. Celkom v oboch triedach bolo 25 dievčat a 18 chlapcov. K dnešnému dňu už zomrelo 10 chlapcov a 4 dievčatá. Z 29 žijúcich bývalých študentov 18 potvrdilo účasť a zvyšných 11 je buď vážnejšie chorých alebo býva príliš ďaleko, čo v našom veku už môže byť problém. No aj napriek tomu niektorí ešte účasť zvažujú.“
Profesor na Pionieri
Stretávky bývalých spolužiakov majú obvykle dve nosné témy. Súčasné životy spolužiakov a ich rodín a samozrejme, spomienky na študentské časy. Prví žiarski maturanti rozhodne majú na čo spomínať.
„Chodili sme “do tanečných” do biskupského kaštieľa, kde nám na klavíri perfektne vyhrával pianista v pracovnom odeve a s baretkou na hlave,“ vyťahuje Milan Novák jeden zo zážitkov. Ďalej spomína spevokol, recitačný krúžok a rozmanité športové aktivity. Dievčatá z oboch tried sa dokonca v roku 1960 prebojovali na celoštátnu spartakiádu do Prahy.
„Radi spomíname najmä na profesora Dodeka, ktorý s nami strávil veľa času ako pedagogický dozor na turistických zrazoch, stanovaní v prírode i tanečných odpoludniach v miestnej telocvični. Máme úsmevnú príhodu, ako sme sa zo Žiaru presúvali do Banskej Bystrice na bicykloch na krajský turistický zraz. Celí upachtení, s nákladom potrieb na stanovanie, sme sa hnali za profesorom Dodekom, ktorý sa na čele pelotónu dôstojne viezol na svojom Pionieri,“ vysvetľuje so smiechom pán Novák.
Medzi zájazdmi, ktoré študentom utkveli, spomína tiež školu v prírode v Tatranských Mlynčekoch či lyžiarsky kurz v Brezovej pod Bradlom: „Jediným miestom so snehom tu bol úzky pás naviateho snehu, na ktorom sa sotva dalo sánkovať, nie ešte lyžovať. Napriek tomu sme sa tam nenudili a naši pedagógovia, na čele s profesormi Dodekom, Utešeným a Slimákom, sa nám postarali o skvelú zábavu.“
Vo zväzáckych uniformách
Nie všetky spomienky na štúdium boli podľa Milana Nováka príjemné. Doba bola svojská a mladučkí študenti si museli dávať poriadny pozor. Či už na to, kde trávia večer, alebo na to, v čom prídu do školy oblečení.
„Dnes sa tie situácie možno zdajú úsmevné, no my sme to prežívali inak. Kárované ponožky alebo úzke nohavice neboli na škole akceptovateľné. Niektoré, aj spoločenské podujatia, sme povinne museli absolvovať vo zväzáckych uniformách. Už pri stmievaní bolo pohoršujúce, ak sa spolu prechádzali páriky, nebodaj ak sa ešte aj držali za ruky,“ vymenúva Novák niektoré z úskalí vtedajšieho študentského života.
Neľahké to mali niektorí študenti pri prijímačkách na vysoké školy. Kto nemal správny kádrový profil, mal smolu. „A ak ešte mal niekto príbuzného v kapitalistickej cudzine, tak už to nemohlo byť horšie…“ dodáva Novák.
Milan Novák i jeho spolužiaci však napriek tomu nepochybujú, že na stretnutí budú prevládať tie príjemnejšie príbehy. Na záverečnú otázku, kedy je v pláne ďalšia stretávka, odpovedá zástupca prvých žiarskych maturantov takto: „Bohužiaľ, je nás stále menej a stretnutie s bývalým spolužiakom môže byť aj to posledné. Preto, ak nám to pandemická situácia dovolí, plánujeme sa stretávať každý rok.“