November ´89 očami Pellegriniho: Aj ako žiak som cítil, že sa rodí nová éra, ROZHOVOR
Pred 30 rokmi mal iné "problémy": Rozmýšľal, kam pôjde na strednú školu. Ako vnímal 17. november v roku 1989 súčasný premiér Peter Pellegrini?
Súčasný predseda vlády Peter Pellegrini mal pred 30 rokmi úplne iné starosti. V atmosfére novembra 1989 zo školskej lavice Základnej školy Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici ani len nesníval, že raz on bude ten, kto bude vrcholovým politikom našej krajiny.
Rozmýšľal, kam pôjde na strednú školu… A paradoxne, boli to minuloročné najmasovejšie protesty od roku 1989, ktoré mali za následok, že Peter Pellegrini sa stal premiérom.
Ako vnímal November ´89 vo svojom živote? Pre Dnes24 nám v rozhovore priblížil vtedajšiu atmosféru.
V novembri 1989 ste mali čerstvých 14 rokov. Ako si spomínate na 17. november?
Žil som bežným životom žiaka základnej školy, ktorý má množstvo záujmov a dianie v spoločnosti ešte sleduje len sporadicky. Význam novembrových udalostí pre nás všetkých mi došiel až neskôr.
Ale pamätám sa, že už v najbližších dňoch po 17. novembri som sa veľakrát pýtal doma, čo sa deje – ľudia boli zrazu iní, zjavili sa dovtedy neznáme plagáty, heslá, všetci nosili pripnuté trikolóry, učitelia zrazu diskutovali so žiakmi o politike. Aj ako žiak som cítil, že sa rodí nová éra, ktorá prináša zmenu.
Detstvo a skorú mladosť ste prežili v socializme. Aké naň máte spomienky?
Prežil som pekné detstvo a ako mnoho mojich rovesníkov, aj ja som vnímal špecifiká vtedajšieho režimu detskými očami. Pamätám sa napríklad, že sme boli ako deti na školskom výlete na Devíne a pýtali sme sa paní učiteliek, na čo sú tam tie ostnaté drôty. Hovorili nám, že sú tam preto, aby nás chránili. Až neskôr sme sa, pravdaže, dozvedeli, že mali predovšetkým brániť ľuďom, aby opustili túto krajinu.
Až počas tých dní, keď sa vlastne strihal ten plot, tak si človek uvedomil, aké to bolo klamstvo. Že to bolo naopak, že ten plot mal vlastne zabrániť tomu, aby ľudia zo Slovenska mohli ísť do slobodného sveta.
Ktoré, nazvime ich veci, spred ´89 by ste v spoločnosti rád videli aj dnes resp. mali svoje „čaro“?
Rád by som videl tie hodnoty, ktoré sa aj vtedy tešili úcte, no dnes sú bežnou súčasťou programovej výbavy sociálnodemokratických strán. Teda najmä schopnosť štátu postarať sa o starších či chorých, sociálne istoty pre všetkých ľudí na Slovensku, ale i silný odpor voči fašizmu.
A z takého bežného života napríklad jeden detail – neviem si predstaviť, že by som sa ako chlapec v plnom autobuse nepostavil a neuvoľnil miesto staršiemu človeku. To je už dnes pomaly výnimkou.
Ak by ste mali dať Novembru ´89 slogan, ktoré slová by ho najlepšie vystihli?
Nádej na zmenu. Žiaľ, vo viacerých oblastiach nenaplnená.
Kam sme sa za tých 30 rokov dostali?
Sme demokratickou, zvrchovanou a slobodnou krajinou, ktorá je rešpektovaným, spoľahlivým a zodpovedným medzinárodným partnerom, predovšetkým členským krajinám EÚ a NATO, ale aj iným štátom.
Ľudia dnes v mnohých oblastiach žijú lepšie a musíme spraviť všetko pre to, aby sme zodpovednými zmenami napĺňali aj tie nádeje, ktoré ostali po Novembri 1989 nenaplnené.
Ak by ste na prelome 90. rokov boli premiér resp. aktívne v politike: Čo by ste urobili inak?
Po boji je každý generál. Revolučný vývoj je v mnohom živelný a až s odstupom času vieme reálne posúdiť, čo sa malo a mohlo urobiť dnes. Podstatné je, aby sme teraz, keď sa opäť hlásia nové časy, nezahodili nádej na zodpovedné zmeny, ktoré spoločnosť očakáva.
Čo je vaším želaním pre ďalšie generácie? Aby sme o 30 rokov mohli povedať, že…?
…Že žijeme v modernej, bezpečnej, sociálnej, demokratickej a slobodnej krajine, ktorá v dôležitej chvíli zvládla výzvy nových čias – dokázala sa vyrovnať s takými zásadnými problémami, ako sú postupné starnutie obyvateľstva, razantný nástup nových technológií, klimatická zmena či pohyb migrantov po celom svete.