Nezaistení horolezci ZMIZLI pod stenou! Poláčková zažila na Evereste chvíle HRÔZY
Lenka Poláčková ako prvá Slovenka vystúpila na Everest bez podporného kyslíka. Podelila sa o zážitky, z ktorých tuhne krv v žilách.
V utorok 21. mája sa Lenke Poláčkovej podarilo to, čo ešte žiadnej Slovenke pred ňou. Zdolala Mount Everest bez použitia pomocného kyslíka.
Po extrémne náročnom výstupe sa s fanúšikmi podelila o zážitky. A veru, jej výkon sprevádzali hrôzostrašné chvíle.
Nemohla sa ani nadýchnuť
„Nezabudnuteľné. A zároveň, to najťažšie, čo som kedy absolvovala. 20. máj sa pôvodne podľa predpovede ukazoval ako dokonalý vrcholový deň. Naše odhady potvrdil i meteorológ našej expedície. Jedna z najnebezpečnejších vecí na streche sveta sú prudké zmeny počasia. A presne to nás neplánovane zastihlo cestou do C4. Silný nárazový vietor, ktorý nás pri každom zafúkaní nútil prikrčiť sa. Pod Yellow Band som sa v silnom vetre nemohla ani nadýchnuť. O to viac ma prekvapilo, ako veľmi Honza zabojoval, keď do C4 (7 900) vyšiel bez kyslíka. Väčšina ľudí nasadzuje kyslík v C2 (6500). Prakash rozhodol, že toto počasie vrcholové nie je a v takmer 8 000 budeme čakať 24 hodín,“ začala svoje rozprávanie odvážna Slovenka.
Stále jej behá mráz po chrbte
Vraví, že o sebe počas výstupu zistila veľmi veľa. Napríklad aj to, že je schopná spať v každej nadmorskej výške.
„Spánok je známkou dobrej aklimatizácie. Len viac než hory pripomína covid. Náš summit push začal v jasnej noci, okolo 21. hod. Zlom počasia nastal. Len o deň neskôr. A k tomu svetelný had až hore. Na výstup sa v ten deň vybralo okolo 80 ľudí, so Sherpami takmer 200. Nekonečne pomalé stúpanie a zopár momentov, ktoré vo mne zarezonovali. Ani ja som sa nevyhla vrcholovej rade. Čakala som bez pohybu, a jediná bez kyslíka, zhruba hodinu. V obávanej zóne smrti (beriem to podľa Messnera nad 8 500 m n.m.) strávila desivých sedem hodín,“ pokračuje v rozprávaní.
„Chvíľu pred nami sa zrútila časť preveju a nezaistení horolezci zmizli pod stenou.“
„Všetky tragické udalosti tohoročnej sezóny máme spojené s konkrétnymi ľuďmi, z čoho mi stále ide mráz po chrbte. Rozdiel medzi ôsmimi a takmer deviatimi tisíckami je veľmi špecifický. Človek nespozná, že má menej kyslíka. A to je to najnebezpečnejšie. Avšak mozog to spozná. Sluch i zrak som mala stále tak trochu v hmle. Reakcie pomalšie, no držala som pri zmysloch. Alebo som si to aspoň myslela. Mala som okolo seba ľudí, ktorí na to dohliadali. Verte mi, bolo to dlhé a bolelo to. Ale tak inak. Na dreň. Všetko, čo sme zažili a cítili, ešte stále spracovávame. Presne si pamätám, ako som si posledných 200 výškových dole opakovala: ”Už nikdy…“ Peťo Hámor sa však pri stretnutí v Kathmandu zasmial: “Ešte ste krátko dole. Dajte tomu mesiac…“,“ prezradila Lenka Poláčková.
Ďalšie správy z domova i zo sveta nájdete aj na Dnes24, Facebooku a Instagrame.
Prečítajte si tiež:
