Fitneska Gabi má smrteľnú chorobu: Už 20 rokov som tu nemala byť, napriek tomu víťazím

Zdroj: Archív Gabi Halmovej

Gabi Halmová je Bratislavčanka, ktorej sila nespočíva iba vo svaloch a vyšportovanom tele. Bola doslova nútená nájsť ju sama v sebe.

Gabi pracuje ako novinárka, robila v Slovenskej televízii, v časopise Metropola, ale aj v Novom Čase či Večerníku. Známa sa však stala tým, že v posledných troch rokoch valcuje jednu fitness súťaž za druhou.

Na konte má titul Majsterky Európy, tretie miesto vo Fitnessmodel tall IBFF v Taliansku, prvé miesto v Bikini fitness Toro cup NABBA a mnohé ďalšie. To všetko dosiahla napriek ťažkej Creutzfeldt-Jakobovej chorobe, ktorou trpí.

Kedy ste zistili, že niečo s vami nie je zdravotne v poriadku?

Spúšťačom mojej choroby je stres alebo úraz. Človek, ktorý ňou trpí, je inak vnímavý a citlivý. Čiže spúšťačom môže byť napríklad nevydarený partnerský vzťah alebo smrť blízkej osoby.

Mne sa spustila, keď som havarovala na motorke. To som mala 20 rokov.

Nástup bol pomalý, najskôr mi nič nebolo, mala som len jazvy a bola som dobitá. O 4 mesiace som však stratila zrak behom jednej noci. Lekári to chceli klasifikovať ako sklerózu multiplex, ale ja som už vtedy tušila, že to tak nie je a diagnózu mi nenapísali. Všetci doma a aj ja sme tušili, že mám Creutzfeldt-Jakobovu chorobu, na ktorú má moja rodina genetickú predispozíciu. Tak či tak, lekári mi vtedy nedávali veľa šancí, tvrdili, že postupne ohluchnem, ochrniem a že mám pred sebou asi rok života.

Čo tá choroba spôsobuje? Skúste nám laicky opísať, aké máte problémy…

Ľuďom bude asi bližšie, keď poviem, že je to choroba šialených kráv.

Niekedy sa smejem, že som blondína a ešte aj šialená krava, najmä ak niečo neviem.

Choroba má rôzne mutácie a prejavy. Človek môže mať zasiahnuté zrakové centrum, alebo pohybové, či sluchové. Úplne jednoducho povedané, v mozgu sú nepriatelia, ktorí ho požierajú a podľa toho, čo zožerú, to vám odíde. V poslednom štádiu upadnete do kómy. Definitívne mi diagnózu potvrdili až oveľa neskôr, lebo na Slovensku nie sú na testovanie podmienky.

Keď sa choroba objavila, mali ste 20 rokov. Čo ste vtedy robili? Ako ste fungovali bez zraku?

Všetci sa na mňa s ľútosťou pozerali, mali pocit, že to sa už neoplatí liečiť. Vtedy som trochu periférne videla, vedela som rozoznať svetlo, tmu, k tomu sa pridávali aj kŕče a bolesti hlavy. Keď som pozerala dopredu, bolo to zastreté. Prvé dni chce človek zomrieť a potom sa skúša vzchopiť. Dávala som si akési ultimáta, čo sa musí zlepšiť do určitého dňa. Vrchol bol, keď som ušla z nemocnice na prijímačky na vysokú školu. Dodnes neviem, ako som to dala.

Ako dlho ste boli v nemocnici?

Rok som bola vypísaná, z toho 3 mesiace som strávila v nemocnici na Antolskej ulici. Tam som to prežívala tak, že som behala po schodoch, pretože lekár mi povedal, že kým sa hýbem, žijem. To bola taká slávna veta. Ale bolo to srandovné, lebo postupne sa ku mne pridali aj pacienti zo psychiatrie, potom aj takí, ktorí mali ľadvinové kamene. Vždy po návštevných hodinách sme spolu behali.

Ako sa k vám správali priatelia a známi?

Odmalička som robila v televízii, mala som celkom rozbehnutú kariéru, ale akonáhle sa vám stane toto, ste zrazu pre ľudí neviditeľný, nezaujímavý a na obtiaž. O falošných priateľov som teda prišla a tých bolo viac ako dosť. Postupne, vďaka tvrdej mentálnej aj fyzickej disciplíne, sa mi začal zrak rozostierať. Najprv som videla čiernobielo, mnohí mi tvrdili, že to tak už zostane, ale ja som tomu odmietala uveriť. Veď ja som umelkyňa! Nemôžem byť predsa farboslepá. Potom boli všetci prekvapení, ako sa to zlepšilo. Do roka som mala zrak späť. Ale aj tak mám v karte napísané, že sa to môže zopakovať.

Potom ste teda študovali dve vysoké školy, najskôr Filozofickú fakultu UK, potom VŠMU. Ako ste fungovali?

Mala som zdravotné problémy, občas mi vypadával zrak, bolo mi zle, z času na čas som opúchala. Hocikedy mi niečo nefungovalo. Ale ono to vždy nejako prešlo. Som taká zvláštna, asi som príliš životaschopná (smiech). Veľa som cestovala a robila som všetky adrenalínové športy. Myslím, že je „drzosť“ študovať filmovú réžiu, keď niekedy nevidíte pár minút záber. Nikdy mi na to na škole neprišli.

Čomu ste sa venovali po štúdiu?

Pracovala som od svojich 7 rokov. Najskôr som chodila do telky losovať výhercov, robila som dabingy. A od pätnástich som aj písala do rôznych časopisov. Po škole som v tom len pokračovala. Písala som pre rôzne médiá a pracovala som pre televízie

Dnes ste na tom ako?

Striedavo oblačno. Napríklad minulý rok som mala 14 týždňov migrénu, naozaj strašnú, nič mi nezaberalo. Väčšie peklo si neviem predstaviť. Ale aj tak som normálne pracovala a cvičila. Všetkých ľudí, ktorí sa hneď zložia, bez toho aby niečo skúsili, teda považujem za slabých. Všetko sa dá prekonať.

Článok pokračuje pod fotografiou.

Vy ste sa teda nikdy nevzdali, vždy ste žili, akoby sa nechumelilo. Kedy ste začali cvičiť na profesionálnej úrovni?

Cvičila som celý život. Bola som k športu vedená. Najskôr som tancovala, robila karate, potom kickbox, ale tým, že nemôžem mať zlomeniny, povedali mi, nech to radšej nechám tak. Potom som sa rozhodla pre fitness. Na profesionálnej úrovni som to začala robiť 7 rokov dozadu. Ale dlho som na súťažiach končila ako posledná, čo bolo pre moju súťaživú povahu dosť ponižujúce, hoci už len to, že som tam stála so zdravými ľuďmi, bol úspech. Napriek tomu ma to vždy nakoplo ešte viac sa snažiť.

Kedy konečne prišli úspechy?

V roku 2018 som si povedala, že kašlem na to, idem poslednýkrát. A vtedy som získala zlato na Toro cup NABBA. Potom som vyhrala Majstrovstvá Rakúska, neskôr som bola piata na Universe, čo bol obrovský úspechy a už to išlo.

Universe je veľmi dôležitý šampionát, tam začínal aj Arnold Schwarzenegger, to už je top topov. A potom som nečakane vyhrala Majstrovstvá Európy. Bol to neopísateľný pocit.

Ste Bratislavčanka, sú v našom meste pre tento šport vytvorené dobré podmienky?

Ja mám aj trénerskú licenciu a podľa mňa, ak je niekto dobrý tréner, vie si tie podmienky vytvoriť všade. Takže, samozrejme, že sú tu rôzne fitká, ale preferujem menej komerčné, rodinné, menšie. Veď kedysi ľudia pracovali sa svojej forme v pivniciach, takže dnes máme mega podmienky.

A inak máte aký vzťah k Bratislave?

Mám rada také romantické prechádzky. A keďže bol môj starý otec historik, tak mám rada aj centrum s historickými budovami, galérie a hrad. Len na môj vkus tu máme toho málo. Rada posedím na káve, ale vždy k tomu pridám aspoň prechádzku. A z prírody – celý lock down som trávila behom na Devínsku kobylu a späť. A ešte som zabudla, že mám rada v Bratislave historické cintoríny, pretože je tam pokoj a okrem toho, vždy tam niečo zaujímavé objavím. Naučila som sa veľa vnímať pohľadom, lebo každá farba a odtieň je pre mňa veľmi vzácny.