Adam Ďurica: Bez nových výziev, nebudeme vedieť nič nové

Povedz nám niečo o albume Spolu. Na čo sa môžeme tešiť?

Album Spolu je zložený z troch častí. Jedna časť je progresívna, kde som chcel ukázať niečo nové a modernejšie. Najprogresívnejšia časť je urobená s kanadskými producentami. Volajú sa The Glowsticks. Počul som ich prácu a kontaktoval som ich. Poslal som im svoje „demáče“ a oni pre mňa urobili tri songy a plus mi dohodili DJ, ktorý zremixoval moju skladbu Dovtedy.

Ďalšia tretina je veľmi osobná. To znamená, že som sa na jej tvorbe podieľal len ja a nikto mi to neprodukoval a nezasahoval do toho. No a posledná tretina je taká „easy“ a v podstate nadväzuje na to, čo ľudia poznajú z rádia. Je to takzvané previazanie s predošlou tvorbou.

Kto všetko sa podieľal na celej tejto tvorbe?

Hudbu som písal ja, texty písal Vlado Krausz. Je tam jedna zaujímavosť a to pesnička „Ľudia sú schopní všetkého“, ktorá je prebratá. V minulosti vyšla na sólovom albume Ivana Táslera a ja som ju upravil do terajšej podoby. Myslím, že tá úprava tej skladbe veľmi svedčí.

Čo na to Tásler?

Prerobenú skladbu som mu poslal. Nemal s tým však žiadny problém a pieseň sa mu páčila. Keby sa mu to nepáčilo, tak by som ju skrátka nevydal. Dokonca som ho na základe toho poprosil, či mi pokrstí album Spolu a tak sa aj minulý rok stalo.

Rozhodol si sa pokračovať v Spolu Tour a rozšíriť turné o ďalších šesť miest. Prečo?

Bolo to na základe úspechu a tak sme si povedali, že bolo by fajn pokračovať v turné aj v ďalších mestách. Dohodli sme sa, že pridáme ďalších šesť miest, v ktorých som nikdy predtým vlastné turné nehral. Je to vždy taká malá neznáma.

Sú to tie nové výzvy, ktoré keď si nebudeme dávať, tak nebudeme nič nové vedieť. Začiatok tohto Spolu Tour bol taký nasekaný, jeden koncert za druhým. Koncerty v pridaných mestách majú medzi sebou väčší časový odstup. Tri sú teraz na jeseň a ostatné tri budú v jari na budúci rok. Je to vždy taká malá neznáma.

V rámci Mandolína tour ste hrali aj v pražskej Lucerne. V rámci Spolu tour ste tiež mali koncerty v Prahe a v Brne. Chceš preraziť aj do susedného Česka?

Správne, Mandolína tour mal jeden koncert aj v Prahe a bolo to úspešné. Tak sme aj do Spolu tour chceli zakomponovať Prahu a pridali sme aj mesto Brno. Je to niečo iné hrať za hranicami Slovenska. Samozrejme na koncerty prišli aj Slováci, ale aj veľa Čechov.

Práve na základe týchto koncertov nás oslovili rôzny organizátori a tak sme tam v lete mali viacero vystúpení. Takže na tvoju otázku odpovedám áno, rád by som sa presadil aj v Česku. Uvidíme, či sú pripravení na moju muziku.

Skladba „Neľutujem“ bola svojho času najhranejšou v slovenskom rozhlasovom éteri. Dostala aj prvenstvo najsťahovanejších singlov v rámci iTunes. Pocity?

A práve túto pieseň sme prvýkrát odohrali naživo práve tu v Bardejove. Bol to koncert v rámci jednej malej akcie na záhradnej párty. Dá sa povedať, že práve tam som pochopil, že tá pesnička má veľkú silu. Bolo tam asi sto ľudí, keď som tu pieseň hral, všetci tí ľudia sa zdvihli a odspievali tu pesničku za mňa. Bol som v nemom úžase, predtým som niečo také nezažil. Pesnička bola vtedy iba týždeň vonku a ľudia už vedeli všetky slová.

Klip sa natáčal v Prešove. Viem, že tvoj otec pochádza práve z tohto mesta. Má to nejakú súvislosť?

Ani nie. Prešov mám rád, poznám to mesto. Mám tam starých rodičov a rodinu z otcovej strany. Klip vymyslel režisér Jaris z Prešova.

Videoklip ku skadbe „Navzájom“ znázorňoval smutný príbeh bezdomovcov. Text je ale o láske. Kto je iniciátorom tohto klipu?

Záujímavé na tom je to, ako sa dá znázorniť význam určitého textu. Myšlienka na tento videoklip bola moja. Režisér ju rozpracoval a to tak, že zrazu to dávalo nový význam. Vychádzal som z refrénu „Máme podnájom v sebe navzájom“ a rozmýšlal som, ako to umocniť. Sú ľudia, ktorí ani nemajú strechu nad hlavou, ale majú v sebe navzájom oporu. Koniec klipu je smutný, ale má to veľký význam.

Kedy si sa rozhodol, že sa chceš venovať hudbe a spevu. Čo ťa k tomu viedlo?

Prišlo to počas strednej školy. Mal som rád muziku a chcel som sa jej venovať. Na gitare som sa naučil hrať ako 14-ročný. Neskôr sme založili kapelu Storm a hrali sme pesničky, ktoré sa nám páčili a napodobňovali sme kapely. Napríklad páčila sa mi Tublatanka ale aj Iné Kafe.

„Robím to, čo má baví a zároveň tak načerpávam energiu.“

Zo zahraničných kapiel sme napodobňovali Nirvanu, Oasis, Red Hot Chili Peppers. Neskôr som začal písať vlastné pesničky a myslel som si, že viem spievať. Tak som sa prihlásil do súťaže Slovensko hľadá Superstar, iná šanca preraziť vtedy nebola. V súťaži sa mi darilo a tak som dostal ponuku od vydavateľstva Universal Music, no a s tým vydavateľstvom spolupracujem dodnes. Bola to dlhá cesta, viac ako desať rokov.

Plánuješ nejakú zaujímavú spoluprácu. Nejaký „featuring“?

Vyslovene neplánujem, ale nebránim sa tomu. Mám veľa kontaktov, muzikantov ktorí by na to boli vhodní, ale čakám na ten správny moment a pesničku. Musí prísť ten impulz, že áno teraz a s tým. Na základe vzniknutej pesničky rozmýšľaš, kto by sa na to najviac hodil.

Odbočíme trošku od muziky. Počula som, že keď cestuješ, stále si so sebou nosíš vatové tyčinky a špáradlá.

Je to tak. Sú to také moje pomôcky, keď chcem byť v kľude. Je to pre mňa taký komfort. Nie je nič horšie, keď ti ostane niečo v zube a nevieš si to vybrať.

A čo tvoja vášeň k stolnému tenisu. Stále prertváva?

Áno, stále. Už som to dlho nehral, lebo som nemal čas. Snažím sa zúčasťňovať štefanského stolnotenisového turnaja. Hrávame ho spoločne s manželkou.

Iné hobby?

Veľmi radi chodíme s manželkou na turistiku do Tatier. Máme to proste radi spolu. Milujeme Taliansko, je to taká naša letná destinácia.

Ako oddychuješ a načerpávaš energiu?

Iné je byť fyzicky unavený a mať dobrý pocit keď si niečo dokázal. A iné je keď si psychicky unavený z toho, keď sa ti niečo nedarí. Tá psychická únava, zatiaľ neprichádza, čo je dobré. Robím to, čo má baví a zároveň tak načerpávam energiu.